Poďme si vysvetliť, prečo tie tri charakteristiky tvoria tak úžasný spoločensko-ekonomický stroj:
Pozerajme spolu na tie tri kružnice, každá je pomenovaná jednou charakteristikou ekonomickej demokracie, jej črtou.
Ak si ekonomickú demokraciu graficky predstavíme ako tri okruhy ekonomických činností, ktoré sa postupne sústreďujú – teda v pohybe točia ako kolesá k sebe a prelínajú do jednej kružnice, potom uvidíme v ich prienikoch medzi sebou tri najdôležitejšie budúce výsledky pre ľudskú spoločnosť v 21.storočí :
I.Celospoločenské vlastníctvo prostriedkov výroby spolu s kolektívnym vlastníctvom, tj.zamestnanecká samospráva pracovníkov v jednom kruhu a férový trh (so vzájomne výhodnou obchodnou spoluprácou) vytvoria rýchlo sa rozširujúcu oblasť spravodlivého prerozdeľovania hospodárskych výsledkov, a to pre celú spoločnosť
II.verejné investície do ekonomiky a kontrola investícií a riadenie financií bez súkromného kapitálu na jednej strane a férový trh – tj.obchodovanie na základe vzájomnej výhodnosti v druhej kružnici vytvoria čoraz viac sa rozširujúcu oblasť spravodlivého rozdeľovania verejných investícií všade tam kde to spoločnosť potrebuje a to bez používania súkromného kapitálu, ktorý deformuje investovanie v mene neúmerných ziskov do súkromného majetku
III. no a spravodlivé rozdeľovanie hospodárskych výsledkov a spravodlivé umiestňovanie investícií podľa potrieb tej-ktorej spoločnosti v danej krajine zabezpečia to, o čo ide pri sústredení všetkých kružníc do jedného hospodárskeho a sociálneho systému v každom štáte – vytvoria blahobyt pre všetkých ľudí.
Ak regulovaný „férový trh“ zabezpečí vzájomnú výhodnosť nákupu i predaja s primeraným a nie špekulatívnym pohľadom na zisk, teda na „odložené náklady budúcnosti“, podporí to z hľadiska charakteru prostredia, teda spravodlivého trhového prostredia, aj spravodlivé prerozdeľovanie hospodárskych výsledkov podnikov, ale aj spravodlivé rozdeľovanie verejných investícií, a to bez korupcie a špekulácií.
Tento systém bude fungovať, pretože v ňom niet deformácií súkromného obohacovania sa neprimeranými ziskami, koristením na úkor iných, ani špekulácií ako podviesť a koristiť na neférovom základe. Prinesie pre ľudí , ktorí ho spoluvytvárajú, blahobyt. Prinesie dostatok prostriedkov pre živobytie i pre rozvoj. A nové generácie si ani neuvedomia, že toto je naplnenie pojmu socializmus, o ktorý sa usilovali predchádzajúce generácie našich dedov a otcov v 20.storočí na Slovensku. A to aj bez politických ideí a čisto prakticky na hospodárskom základe. My máme šancu uviesť tento systém do života.
Kapitola 3 z knihy Coopindustria: Tri princípy, na ktorých funguje ekonomická demokracia
Už by bolo načase spomenúť tu, o aké teoretické zázemie a na akých princípoch stoji fungujúci podnik v ekonomickej demokracii. Priznám sa, že do vydania knihy „Po kapitalizme – ekonomická demokracia“ od amerického profesora filozofie Davida Schweickarta v slovenskej verzii v roku 2010 a do osobného stretnutia s profesorom v Bratislave som veľa vedomostí o ekonomickej demokracii nemal. Stretol som s týmto pojmom kdesi v staršej brožúre sociálnej demokracie, kde bol pojem vysvetlený ako „účasť zamestnancov na podnikaní“, vedel som, že kedysi dávno, ešte pred začiatkom roka 1990 sa diskutovalo o zamestnaneckých samosprávach.
Pokusy zaviesť samosprávy v praxi boli čiastočne úspešné v juhoslovanskom socialistickom trhovom modeli, u nás boli po roku 1968 odmietnuté, pretože sa nimi zaoberali vedci ako Oto Šik, Milan Zelený či Jan Švejnar a aj preto, že nezodpovedali byrokratickému modelu ako centrálne plánovať ekonomiku.
Prirodzene, že pri príležitosti návštevy D.Schweickarta na Slovensku som si nielen preštudoval jeho dielo, ale opozične a kriticky som si pripravil množstvo otázok, pretože sa mi táto teória zdala príliš “americká”. Profesor Schweickart prišiel až v novembri 2011 a prednášal v aule Ekonomickej univerzity v Bratislave na konferencii o alternatívach voči kapitalizmu – a prednášal o tom, čo je socializmus (!)…a zostal som zaskočený, pretože toto ma ani nenapadlo a asi ani množstvo iných ekonómov a ľudí, ktorí napriek tvrdému ideologickému manipulovaniu ešte stále vyznávajú ľavicové hodnoty a svetonázor socializmu.
Nie som až tak teoretik, skôr som praktik. Pracoval som v obchode i v manažmente priemyselných firiem a koučoval som vrcholových manažérov aj ich zamestnancov. A tak som študoval, modeloval a chcel na praxi zistiť, ako sa teda dajú tie tri základné črty ekonomickej demokracie aplikovať do života, do každodennej praxe výrobnej fabriky.
Cieľom snáh o zavedenie ekonomickej demokracie v praxi je vytvoriť univerzálny model fungujúcej ekonomiky v ľudskej spoločnosti v čase po kapitalizme, teda v postkapitalistickej spoločnosti. David Schweickart uvádza tri základné znaky, teda črty ekonomickej demokracie, ktorá má byť nástupníckym spoločensko-ekonomickým zriadením po kapitalizme, teda v postkapitalistickej spoločnosti.
Základné črty ekonomickej demokracie – spoločnosti po kapitalizme
Zamestnanecká samospráva, v ktorej je definovaná demokracia zamestnancov vo vnútri organizácie na základe ich spoluúčasti, cudzím slovom participácie, kde každý jeden zamestnanec má rovnocenný jeden hlas v rozhodovaní o podniku. „Činnosť všetkých výrobných podnikov demokraticky kontrolujú zamestnanci“. [1] Hovorí sa často o demokratickom podniku. „Každý výrobný podnik kontrolujú tí, čo v ňom pracujú. Zamestnanci zodpovedajú za nerušený chod fabriky: za organizáciu práce, pracovnú disciplínu, techniku a technológie produkcie, za to, čo sa vyrába a ako sa vyrába, aké sú výrobné náklady a ako sa rozdelí čistý zisk.“
Spoločenská kontrola investícií, pri ktorej verejné zdroje budú zbierané verejným spôsobom a používané na verejné financovanie. „Hoci pracujúci budú kontrolovať
(a teda riadiť, poznamenávam) výrobný proces, nebudú vlastniť výrobné prostriedky. Tie sa považujú za kolektívne vlastníctvo spoločnosti“, píše D.Schweickart, takže ide o spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov. „Fondy pre nové investície sa vytvárajú z daní základných prostriedkov podnikov a naspäť do ekonomiky sa vracajú prostredníctvom siete verejných investičných bánk.“[2]
Kľúčovým faktom je nahradenie súkromnej kontroly nad investíciami spoločenskou kontrolou, zrušenie potreby používať súkromné úspory domácností na investovanie do podnikov a zrušenie možností investovať súkromné peniaze za účelom ich kapitálového zhodnotenia, teda zrušenie trhu súkromných investícií, zrušenie búrz.
Tie prvé dve črty však zároveň znamenajú aj revolúciu v prerozdeľovaní výsledkov hospodárskej činnosti. Zamestnanci spolurozhodujú o riadení podniku a nedostávajú teda mzdu, ale rozdeľujú si hospodársky výsledok podniku, v ktorom rozhodujú, dnešnými slovami zisk po zdanení. A pretože podľa druhej črty nebude nutné vytvárať súkromný investičný kapitál, takzvaný „zisk“ im bude vyplácaný na osobné použitie.
Trh ako zostávajúci mechanizmus pre rozdeľovanie spotrebných tovarov a základných prostriedkov spoločnosti. „Férový obchod založený na tarifách, v nijakom prípade nie voľný obchod, najmä nie v prípadoch, keď sú výrazné rozdiely medzi mzdami a environmentálnou reguláciou v jednotlivých obchodujúcich štátoch.“ [3]Ale napriek tomu „ceny reguluje iba ponuka a dopyt“…“Ale napriek tomu, finančný trh padne.“ D.Schweickart hovorí o socialistickom protekcionizme trhu tovarov a služieb, až o socialistickom trhu.
Ekonomická demokracia teda ruší súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a námezdnú prácu, ale uznáva trh. [4].
Výrobné sily[5], teda výrobné prostriedky – nástroje výroby, suroviny, priestory, ako aj pracovná sila, teda produktívna schopnosť produkujúcich aktérov výroby, z ktorej sa časť vyčlenila vo forme vedenia, vedomostí, zásadne menia charakter výrobných faktorov, objavujú sa nové technológie a vytvárajú nové ekonomické zdroje. Medzi nové ekonomické zdroje pre 21.storočie sa zaradili aj sproduktívnené vedomosti.
Výrobné vzťahy[6] sú vlastnícke vzťahy osôb nad výrobnými silami – teda výrobnými prostriedkami a pracovnou silou. Pod vlastníctvom nejde len o právne vlastníctvo, ale skôr o vzťahy účinnej kontroly. To si vyžaduje zmenu vo výrobných vzťahoch ( kontrola finančného virtuálneho kapitálu, zrušenie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, vytvorenie právneho rámca pre zospoločenštenie výrobných prostriedkov, redefiníciu vlastníckeho práva a funkcií peňazí).
V mnohých ďalších podrobnejších súvislostiach a pri podrobnejšom definovaní modelu odporúčam prečítať diela Svet v bode obratu – Systémové alternatívy kapitalizmu ( zborník pod edíciou P.Dinuša a prof.L.Hohoša), vyd.Veda 2011, stať „Otázky ekonomického modelovania nástupníckej teórie ekonomickej demokracie“, (str.104-149) a dielo „Ekonomická demokracia dnes – Od teórie k praxi“, v edícii P.Dinuš – K.Šabíková, vyd.Veda, najmä časť „Vymedzenie základného legislatívneho rámca pre zavedenie ekonomickej demokracie“ (str.27-51) od Imricha Juhára.
Podstatou zamestnaneckej samosprávy v ekonomickej demokracii je funkčné splynutie vlastníka výrobných prostriedkov a zamestnanca – pracovníka na týchto výrobných prostriedkoch.
Doplním, že zo samotnej podstaty ekonomickej demokracie (tj.demokracie v ekonomike) vyplýva, že ak vlastním ako člen kolektívu (teda nie ako súkromné vlastníctvo, ale kolektívne, niekedy i sa uplatní celospoločenské vlastnícke právo) výrobné prostriedky, teda podnik, firmu, organizáciu, ktorá je svojou podstatou ekonomickým zdrojom, a zároveň v tomto podniku, vo firme, v organizácii pracujem, podľa dnešného chápania „som tu zamestnaný“, tak to v mojom vedomí pôsobí sebavedomo a sebaintegračne (inak to vyjadriť neviem) na môj pracovný výkon i motiváciu a uvažovanie o čo najlepšom organizovaní a zlepšovaní výkonov.
Tak to potvrdzuje i P.F.Drucker v koncepte „postkapitalistickej vedomostnej spoločnosti“, kde trieda vlastníkov vedomostí aj naďalej v podniku pracuje, pretože iba tou prácou a výkonom dokážu sproduktívňovať svoje skryté vedomosti a implementovať formálne vedomosti ako ekonomický zdroj a trieda obslužných pracovníkov sa dokáže naučiť používať tie poznatky vo svojej práci. Tu je to ešte stále viac kapitalizmus, lebo ani Drucker neriešil právne splynutie vlastníctva a všetkých pracovníkov, iba u tých vedomostných pracovníkov.
Ale D.Schweickart už v súlade s inými autormi používajúcimi marxistickú terminológiu vysvetlil, že mzda ako cena práce v tomto prípade ekonomickej demokracie bude nahradená podielom na hospodárskom výsledku (D.Sch.to ešte definoval ako „zisk“) a čertovské na tom je, že v prípade záporného hospodárskeho výsledku plne znáša ako „vlastník v kolektíve“ i straty. V prípade kladného hospodárskeho výsledku, teda „zisku“ (podľa Druckera zisk je mylná kategória a znamená iba náklady budúcnosti), si musí člen zamestnaneckej samosprávy uvedomiť, že si nemôže vyplatiť celý „zisk“ ako podiel, ale musí rozhodovať o použití časti „zisku“ späť do investovania do produkcie. V súvislosti s podnikom, organizáciou všeobecne, hovorí aj Drucker o výsledku a nie o zisku. Prirodzene z toho vychádza, že správnym označením kladného či záporného hospodárenia podniku v ekonomickej demokracii by mal byť hospodársky výsledok a nie zisk ako taký. Drucker išiel ale ešte ďalej, revolučnosť jeho idey je v tom, že „to, čo sa nesprávne označuje ako zisk, sú v skutočnosti náklady, náklady na budúcnosť podniku a ekonomiky.“[7]
Často sa spomína téza, že „demokracia by nemala končiť pred bránami podniku“- lebo zastupiteľská forma, ktorú predstavuje zamestnanecká rada v podniku je formou a prvkom nepriamej reprezentatívnej demokracie. S tým plne súhlasím. Ale zároveň popisujem aj ten mechanizmus, ako sa to v praxi bude diať: To je to rozhodovanie hlasovaním „zdola nahor“ všetkými pracovníkmi.
Avšak hneď v druhom kroku tí najschopnejší vedúci, ktorí budú zvolení do zamestnaneckej rady a do vedenia podniku, budú povinní vytvoriť také stratégie (pokojne ponechajme pomenovanie podnikateľské stratégie), ktoré vynesú podniku kladný hospodársky výsledok a možno nielen na prvý či druhý rok, teda dlhodobú prosperitu.
A len čo sa celozávodným odhlasovaním na členskej schôdzi družstva takáto stratégia a plány potvrdia, potom zvolený vedúci ( stále to bude jeden človek pod kontrolou kolektívu vo funkcii predsedu, ľahšie sa jeho funkcia dnes vníma ako „generálny manažér“) definuje strategické rozhodnutia a plány smerom k podnikovým útvarom a pracoviskám (tu je tá hierarchia daná nie funkciou, ale úlohami, rozpisom plánov) a tie si samé definujú úlohy, ako tieto ciele z plánov a stratégie splniť čo najlepšie.
A potrebujem tu zdôrazniť, že nepôjde o „hierarchie“ zhora nadol, ale skôr o poverenie dané zodpovedným pracovníkom pozvolávaným do pracovného tímu, aby formulovali úlohy a plnili ich takmer samostatne. To slovo takmer je namieste – vždy budú mať nad sebou kontrolu vecne zodpovedného vyššieho vedúceho a nakoniec, aj kontrolu odpočtu výsledkov zamestnaneckej rade.
A to podstatné je v tom: motivácia že pracujú na svojom je najvyšším hnacím motorom, rovnako aj vzájomná dôvera nadriadených a podriadených v pracovných úlohách. A to je právo „byť konzultovaný každodenne pri pracovných rozhodovaniach“. Len podotýkam, že nemôže platiť, že :“Čo sa týka všetkých, môžu riešiť iba všetci“ Z pracovnej a technologickej disciplíny pracovného procesu totiž vyplýva ohraničenie pri pracovných úlohách, takže „právo byť konzultovaný“ je tá demokracia, kde povinnosť konzultovať je na nadriadenom, ale právo rozhodovať je takisto na zodpovednosti povereného pracovníka.
Priama citácia z knihy – povolil autor Ing.Peter Zajac-Vanka, práve preto aj ponechané odvolávky podľa ščísiel a s prameňmi pod čiarou – je to vedecká práca
[1] Schweickart,D.:Po kapitalizme – Ekonomická demokracia, Vyd.Spolku slov. spisovateľov, 2010, s.72,
[2] ibidem, str.74
[3] Ibidem. s.187,
[4] Ibidem, s.74,
[5] Dinuš, P.a kol.: Marx a spoločenské zmeny po roku 1989, Vyd.SAV 2010, s.114,
[6] Ibidem, s.116,
[7] Svet v bode obratu – Systémové alternatívy kapitalizmu,P.Dinuša a .L.Hohoš, vyd.Veda 2012,
a nasleduje osveta kedysi dvojčlánok v týždenníku Nové Slovo ( ešte vychádzalo tlačené každý týždeň)
„Ekonomická demokracia“ očami ekonóma a sociológa
Pokúsme sa najprv charakterizovať tento nový a zatiaľ pre verejnosť neznámy spoločensko-ekonomický systém.
Cieľom snáh o zavedenie ekonomickej demokracie v praxi je vytvoriť univerzálny model fungujúcej ekonomiky v ľudskej spoločnosti v čase po kapitalizme, teda v postkapitalistickej spoločnosti. Prakticky všetky myšlienky tu uvedené sú čerpané z diela Davida Schweickarta „Po kapitalizme- ekonomická demokracia, ktorá vyšla vo Vydavateľstve spolku slovenských spisovateľov v tomto roku v Bratislave.
David Schweickart uvádza tri základné znaky, teda črty ekonomickej demokracie , ktorá má byť nástupníckym spoločensko-ekonomickým zriadením po kapitalizme, teda v postkapitalistickej spoločnosti.
Prvou črtou je zamestnanecká samospráva, v ktorej je definovaná demokracia zamestnancov vo vnútri organizácie na základe spoluúčasti, teda participácie zamestnancov na riadení a rozhodovaní podniku, kde každý jeden zamestnanec má rovnocenný jeden hlas v rozhodovaní o podniku. “Činnosť všetkých výrobných podnikov demokraticky kontrolujú zamestnanci“. Preto v diele hovorí často o demokratickom podniku. “Každý výrobný podnik kontrolujú tí, čo v ňom pracujú. Zamestnanci zodpovedajú za nerušený chod fabriky: za organizáciu práce, pracovnú disciplínu, techniku a technológie produkcie, za to, čo sa vyrába a ako sa vyrába, aké sú výrobné náklady a ako sa rozdelí čistý zisk.“
Druhou črtou je spoločenská kontrola investícií, pri ktorej verejné zdroje budú zbierané verejným spôsobom a používané na verejné financovanie. „Hoci pracujúci budú kontrolovať a teda riadiť výrobný proces, nebudú vlastniť výrobné prostriedky. Tie sa považujú za kolektívne vlastníctvo spoločnosti, teda štátu, v ktorom sa nachádzajú“ píše autor, takže ide o spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov. Podľa autora „fondy pre nové investície sa vytvárajú z daní základných prostriedkov podnikov a naspäť do ekonomiky sa vracajú prostredníctvom siete verejných investičných bánk.“ Kľúčovým faktom je nahradenie súkromnej kontroly nad investíciami spoločenskou kontrolou., zrušenie potreby používať súkromné úspory domácností na investovanie do podnikov a zrušenie možností investovať súkromné peniaze za účelom ich kapitálového zhodnotenia, teda zrušenie trhu súkromných investícií, zrušenie búrz.
Tie prvé dve črty však zároveň znamenajú aj revolúciu v prerozdeľovaní výsledkov hospodárskej činnosti. Zamestnanci spolurozhodujú o riadení podniku a nedostávajú teda mzdu, ale rozdeľujú si hospodársky výsledok podniku, v ktorom rozhodujú, dnešnými slovami zisk po zdanení. A pretože podľa druhej črty nebude nutné vytvárať súkromný investičný kapitál, takzvaný „zisk“ im bude vyplácaný na osobné použitie.
Treťou črtou je trh ako zostávajúci mechanizmus pre rozdeľovanie spotrebných tovarov a základných prostriedkov spoločnosti. „Férový obchod založený na tarifách, v nijakom prípade nie voľný obchod, najmä nie v prípadoch, keď sú výrazné rozdiely medzi mzdami a environmentálnou reguláciou v jednotlivých obchodujúcich štátoch.“ Ale napriek tomu budú „ceny regulovať iba ponuka a dopyt“.“A finančný trh padne. Schweickart hovorí o socialistickom protekcionizme trhu tovarov a služieb, až o socialistickom trhu.
Ekonomická demokracia teda ruší súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a námezdnú prácu, ale uznáva trh. ako taký, ktorý je vzájomne výhodným prostriedkom pre obchod medzi podnikmi v rôznych regiónoch, štátoch, alebo na lokálnej úrovni. Dovolím si tvrdiť, že je to ekonomické a spoločenské zriadenie bližšie socializmu ako kapitalizmu. A o to ide.
Hospodársky model a jeho globálna vízia
Aj keď je ústrednou témou diela „Po kapitalizme – ekonomická demokracia“ hospodársky model ako program ekonomicky životaschopnej a eticky vyhovujúcej formy socializmu , odborná verejnosť môže už dnes po preštudovaní diela pochopiť, že nejde o žiadne politické revolučné teórie a nesplniteľné vízie, ale o praktické návrhy postupov riešiacich prípadné chronické zlyhávanie kapitalizmu, založeného na nespravodlivom rozdelení bohatstva a neustálom a prehlbujúcom sa nespravodlivom prerozdelení zisku na podnikovej, teda firemnej úrovni, kde je uprednostňované vyplácanie zisku za použitie kapitálu jeho majiteľom a zhoršujúce sa odmeňovanie námezdnej práce. Schweickart ako profesor v Loyola University, USA nepopisuje socializmus sovietskeho typu, ale ponecháva v jeho modeli prvky ako trh, investovanie, zisk, lenže iným spôsobom akým boli tieto atribúty ekonomiky používané ako za kapitalizmu tak i za sovietskeho modelu socializmu.
Ak môžeme v tejto súvislosti hovoriť o vízii, tak je to vízia, ktorá predpokladá, že celá západná kultúra a civilizácia zostanú vlastne identické, len sa zmení vlastníctvo výrobných prostriedkov, používanie peňazí a výrobných zdrojov bude podliehať verejnej kontrole, zanikne námezdná práca ako taká a každý bude mať právo byť zamestnancom nejakého podniku, nejakej organizácie, tak ako dnes máme volebné právo alebo „právo pobytu“ ako občan niektorej krajiny. Môžem tým pádom konštatovať, že ekonomická demokracia smeruje k usporiadaniu svetového spoločenstva ľudí po dosiahnutí a vyčerpaní rastu globalizácie znova na úroveň jednotlivých krajín, regiónov, miestnych spoločenstiev, ale už v rovnomerne rozloženom usporiadaní ekonomických zdrojov a pri dodržiavaní trvale udržateľného života. Je to teda pokroková a pozitívna vízia, na rozdiel od katastrofických vízií o zániku civilizácie po zániku kapitalizmu.
Aké sú možnosti presadenia tohto univerzálneho modelu do systému organizácie ľudstva?
Tu by som viac zdôraznil, že aj iní autori sa zamýšľajú nad existenciou sveta po kapitalizme a ako aj P.F. Drucker uvádza, napriek odlišným kultúram, politickým (a teda i právnym systémom), náboženským a civilizačným kultúrnym rozdielom, spôsob výroby, spôsob vykonávania práce a rozdeľovania výsledkov práce je už takmer celosvetový, to znamená, že v podmienkach existencie sveta poprepájaného informačnými sieťami a teda tvoriaceho akúsi „globálnu dedinu“ (podľa futurológov Tofflerovcov) existuje iba jedna svetová história a svetová civilizácia a dnes sme uprostred transformácie, ktorá zrejme nebude uzatvorená pred rokom 2010 alebo 2020.
Odvolávam sa na slová P.F.Druckera, že svet sa mení v priebehu jednej jedinej generácie natoľko, že si vnuci nevedia predsaviť svet, v ktorom žili ich dedovia a preto je dosť dobre možné, že zmena v systéme organizácie ľudstva môže prebiehať menej dramaticky ako všetky doterajšie spoločenské a ekonomické zmeny, ku ktorým dochádzalo vplyvom nerovnovážneho pôsobenia výrobných síl a výrobných vzťahov.
Schweickart vo svojom diele uvádza dva spôsoby presadenia sa ekonomickej demokracie, jeden je popísaný ako radikálny skok od ekonomickej reformy k spoločenskej revolúcii, prakticky sa jedná o politickú revolúciu vedenú však zastupiteľskými inštitúciami na základe presvedčivých argumentov a analýz, druhý spôsob je definovaný ako „s citom“ pre tých, ktorí sú dnes majiteľmi akcií a kapitalistami.
Je tu však popísaný aj spôsob postupného uplatňovania reformnej agendy jednotlivých čŕt ekonomickej demokracie do praxe, pričom sa právnymi krokmi a rozhodnutiami na úrovni svetových inštitúcií a na úrovni jednotlivých krajín postupne premení súkromný majetok na spoločenský majetok, zastaví sa možnosť vytvárať súkromné investície, podniky sa stanú demokratickými inštitúciami ( už dnes fungujúce formy ESOP a EFES, prípadne fungujúce družstevné formy) a vlastne riadenou zmenou sa dosiahne postupné prerastanie a rozširovanie ekonomickej demokracie po celom svete do spoločného ( pozor, nie jednotného !) systému.
Ekonomika je už globalizovaná natoľko, že existujú celosvetové inštitúcie v oblasti fiškálneho rozhodovania, v oblasti medzinárodných práv a vzťahov i v oblasti spoločenských a politických vzťahov, takže ak nastane vhodná situácia a verejnosť v mnohých krajinách bude oboznámená s výhodami ekonomickej demokracie oproti kapitalistickému výrobnému spôsobu a oproti nespravodlivo fungujúcej globálnej trhovej ekonomike, bude možné tento proces ekonomickej reformy i spoločenskej premeny uplatniť ako cez celosvetové inštitúcie dohodou, tak i v jednotlivých krajinách na úrovni parlamentov a jednotlivých regionálnych správ a samospráv.
Globalizácia podnikov dosiahla tak vysoký stupeň nasýtenia, že nadnárodné korporácie husto rozmiestňujúce svoje siete vlastných i dodávateľských a odberateľských „klastrov“ postupne prechádzajú na takzvanú „fraktalizáciu“ svojich firemných prevádzok, to znamená, že bude stačiť dosiahnuť zmenu vlastníctva v centrále nadnárodnej globálnej siete a fraktály po celom svete sa budú vedieť prispôsobiť tomu, aby vznikli v nich zamestnanecké samosprávy podľa ekonomickej demokracie.
Za nedemokratické podniky sú dnes považované firmy riadené správnou radou zastupujúcou anonymnú masu akcionárov, ktorým sa vyplácajú zisky, alebo priamo súkromní investori a majitelia rozhodujúci iba na základe návratnosti kapitálu o existencii podniku a živote- neživote zamestnancov. Ešte aj Schweickart však pripúšťa, že na lokálnej úrovni môže zostať živnostnícka iniciatíva, ktorá však neprekročí lokálny rámec a nebude využívať námezdnú prácu.
Kam teda ekonomická demokracia smeruje
V súvislosti s významom sociálneho štátu za kapitalizmu – ak sa pretransformuje kapitalizmus do ekonomickej demokracie, zamestnanci podnikov budú rozhodovať o prerozdelení zisku-teda hospodárskeho výsledku, nebude nezamestnanosť, spoločenská spotreba bude zabezpečovať dostatok zdrojov na uspokojovanie potrieb pracovníkov v podniku i na vytváranie zdrojov na vzdelávanie, zdravotníctvo, kultúru a sociálny rozvoj na fondami na úrovni štátu, regiónu i na miestnej úrovni. Sociálny štát sa fakticky stane socialistickým štátom v tom pravom spoločensko-ekonomickom zmysle.
Ing.Peter Zajac-Vanka, ekonóm,
2011, vyšlo prvý raz na webe Slova v 2011, dnes archív už neexistuje
a autor Dr.Jozef Schwarz, sociolog
Súčasná spoločnosť a „implementácia“ ekonomickej demokracie (otázky sociológa)
Predstava niečoho po kapitalizme je teda na svete. Ako ju možno dostať medzi ľud? Na základe v skratke podanej teórie ekonomickej demokracie, odovzdávam sa do rúk dobrých ekonomických božstiev, ktoré tvrdia, že uvedená ekonomická teória je realizovateľná. Tu však sa predo mnou vynára moja feuerbachovská úchylka, a to, ako ju dostať do spoločenskej praxe. Do života človeka, regiónov, štátov, kontinentov, do fungovania globálneho sveta. Pár krát som sa vyjadril, že považujem svet za veľmi štrukturovaný a vzájomne prepletený systém, ktorého organizácia a napredovanie je niečo viac ako trh, vytváraný zisk, podnikanie a všadeprítomné ekonomické hodnoty, ktoré skĺzavajú predovšetkým do finančného výrazu v podobe peňazí. Ďalej tvrdím, že zmysel existencie človeka a ľudstva nespočíva v raste bohatstva, ale v raste spokojnosti – čo znamená, zabezpečiť pre každého jednotlivca slušné materiálne podmienky pre život, kvalitné spoločenské prostredie a zdravý rozvoj svetovej všeobecnej infraštruktúry. Zdá sa, že toto všetko ekonomická demokracia prináša. Preto moja základná otázka znie: ako dostaneme ekonomickú demokraciu – rovnoprávnu ekonomiku pre každého človeka – do svetového spoločenstva.
Nadšenci ekonomickej demokracie ma upozornili na poslednú kapitolu spomínanej knihy s pekným názvom: „Ako sa dostať odtiaľto tam“. Autor popisuje dve základné cesty ako postupovať pri zmene súčasnej kapitalistickej (kapitálovej?) ekonomiky na ekonomiku demokratickú – čiže na dosiahnutie ekonomickej demokracie.
Varianta A. Klasická revolúcia prinášajúca ekonomickú demokraciu znamená podľa D. Schweickarta štyri vraj jednoduché reformy v ekonomickej oblasti.
Prvou reformou je legislatívne zabezpečiť vytvorenie zamestnaneckých rád (systém jeden pracovník – jeden hlas), jediným obmedzením pre pracovnú silu je povinnosť zachovať hodnotu základných prostriedkov podnikania – tie sú kolektívnym vlastníctvom a nemožno ich drancovať či premrhať. Zamestnanci rozhodnú o ponechaní, či výmene manažérov, tiež o tom čo vyrábať, ako vyrábať, za aké ceny predávať, ako rozdeľovať zisk.
Druhým krokom je zrušiť pre všetky podniky platenie úrokov alebo dividend súkromným jednotlivcom a inštitúciám Tretím krokom je plošne zdaniť základné prostriedky všetkých podnikov, získané dane pôjdu do národného investičného fondu. A štvrtým krokom je. znárodniť všetky banky, aby sa z nich stali verejné investičné banky.
A tak podľa autora: „Deň po revolúcii budú všetci podnikatelia robiť to isté čo predtým, takže sa nepreruší výroba a distribúcia tovarov. Robotníci pracujú, manažéri riadia, podnikatelia si navzájom konkurujú“. „Prirodzene finančný trh padne. Kapitalisti sa budú usilovať speňažiť svoje akcie a cenné papiere, keďže nenájdu kupcov, budú bezcenné. Veľké množstvo bezcenných akcií sa jednoducho „vyparí“, no národná výrobná infraštruktúra zostane neporušená. To je tá príjemná časť. Výrobcovia budú vyrábať, spotrebitelia konzumovať. Život pôjde ďalej – aj po kapitalizme.“.
Varianta B pozná aj „citlivú revolúciu“
Prečo citlivá? Ako píše: „milióny obyčajných občanov (nielen kapitalistov) vlastnia zdroje, ktoré sú úzko späté s finančným trhom. Ľudia s úsporami alebo akcionári a majitelia cenných papierov rátajú so svojimi dividendami a úrokmi“ (na Slovensku asi nie je ich veľa, ale nájdu sa). Takúto revolúciu „občania určite neprijmú ako vítanú reformu“.
Prvý krok – urobia sa tie isté štyri jednoduché opatrenia.
Druhý krok – to je práve tá citlivosť. Čo urobiť s ľuďmi, ktorí sa spoľahli na svoj príjem z akcií (účastín) a cenných papierov (nehovoríme o veľkokapitalistoch) a predovšetkým s dôchodcami závislými od súkromných penzijných investičných fondov? Autor má zase relatívne jednoduché riešenie. „Vláda zamení zdravé akcionárske certifikáty a firemné dlhopisy za dlhodobé vládne renty zaručujúce každému majiteľovi pevný príjem, a to až dovtedy, kým sa hodnota jeho investičného portfólia neobnoví na sume, aká bola pred dátumom krachu“.
Varianta C: Reformný postup
A napokon si myslí, že aj v lone starého ekonomického poriadku je možné robiť „reformu kapitalizmu“:
Na takúto zmenu základných charakteristík súčasného kapitalizmu ako ekonomického systému a na vytvorenie „ostrovov pozitívnej ekonomickej deviácie“ sú potrebné:
– zamestnanecká samospráva, tá sa dosiahne v rámci existujúceho systému
- kúpou kapitalistickej firmy alebo vytvorením družstva a obsahuje: verejnú finančnú a technickú pomoc pre výrobné družstvá a pre zamestnancov, ktorí kúpili kapitalistické firmy, tiež
- zmenou, reformou legislatívy umožňujúcej alebo podporujúcej vyššiu účasť na riadení kapitalistickej firmy a na rozdeľovaní zisku.
– spoločenská kontrola nad investíciami, ktorá obsahuje
- zavedenie zelených daní a ďalšej enviromentálnej legislatívy,
- reguláciu nadnárodných kapitálových tokov, to znamená reformy na obmedzenie rýchleho špekulatívneho a destabilizujúceho pohybu veľkého množstva financií a fondov z jedného trhu na druhý,
- demokratizáciu a novú reguláciu bankového systému, čo znamená legislatívne zabezpečiť oddelenie funkcie poskytovania spotrebných úverov od podnikateľského úverovania, a legislatívne umožniť aby funkciu investovania plnili verejné komunitné banky,
- demokratizáciu penzijných fondov, predovšetkým individuálnu a spoločenskú kontrolu nad tokom ich peňazí,
- zavedenie dane zo základných prostriedkov
– konštruovanie spravodlivého (férového) obchodu, čo znamená
- obchod založený na tarifách, nie voľný obchod,
- výnosy z takého obchodu vrátiť chudobným krajinám.
Ako zmeniť spoločnosť?
Spomínané opatrenia sú však len a iba legislatívne kroky v oblasti ekonomiky! Ale my chceme zmeniť celú spoločnosť!
Dúfam, že správne chápem, že ekonomická demokracia je protipólom pojmu kapitalizmus, ktorý chápe ako systém ekonomiky. Kapitalizmus je však nielen dnes prevládajúci systém ekonomiky, ale aj všeobecne prijatá definícia pre súčasnú spoločnosť založenú predovšetkým na zisku. Súčasný kapitalizmus má viac či menej prepracované teórie a realizované postupy v širšom zábere ako je len ekonomika. Z „kapitálovej“ a „ziskovej“ podstaty ekonomiky sa odvodzujú teórie štátu a práva, sociálne teórie, kultúrne teórie a množstvo iných „nadstavieb“. Na základe globálnej ekonomiky fungujú vzťahy nielen medzi podnikateľskými subjektmi, ale aj vzťahy medzi štátmi, nadnárodnými združeniami a koniec koncov aj vzťahy medzi ľuďmi. A toto je moja hlavná pripomienka a otázka k ekonomickej demokracii. Nesmie zostať len na úrovni ekonomickej, čo aj prevratnej teórie! Treba rozpracovať teoretické otázky a praktické kroky pre jej uvedenie do života. Našim cieľom a presvedčením je, že nie kapitál, ale človek rozhoduje (o svojom osude). Kapitál je tu na to aby vytváral potrebné zdroje pre zachovanie ľudstva – všimnite si že nepoužívam rast.
V tejto súvislosti uvediem citát významného prírodovedca a sociálneho antropológa Davida Attenborougha z marca 2011: „Základná pravda, ktorú Thomas Malthus vyslovil, ostáva platná. Na tejto zemeguli nemôže žiť viac ľudí, ako môže byť nasýtených. Mnohí ľudia radi popierajú, že je to tak. Radi veria na oxymoron „udržateľný rast“. Kenneth Boulding, pred 45 rokmi poradca prezidenta Kennedyho pre veci životného prostredia, k tomu poznamenal: „Kto verí na nekonečný rast niečoho fyzikálneho na fyzikálne konečnej planéte, je alebo blázon – alebo ekonóm.“
Už len toto je pre mňa argument, že rozvoj ľudstva založený na neustálom zisku, čiže na extenzívnom drancovaní prírody, človeka a jeho schopností je neprípustný. To je smrteľná choroba. Takáto diagnóza si vyžaduje liečbu. A je na našej predvídavosti či začneme medikamentmi – reformami alebo budeme operovať – revolúciou.
A toto je pre mňa tiež dôkaz, že budúcnosť ľudstva nemôžeme ponechať na ekonómoch a na ich pokrivene vyrovnaných rozpočtoch. Na jej pozitívnom rozpracovaní a realizácii musíme sa podieľať všetci spoločne.
V tejto súvislosti sa vynárajú zložité otázky. Prvá a najdôležitejšia – kto bude realizovať opatrenia (štyri jednoduché) na zavedenie ekonomickej demokracie. Predpokladám, že štát a jeho politický systém. Autor tvrdí, že v bývalých socialistických krajinách je zvýšená miera možnosti realizácie takého prechodu. Avšak existuje (niekde) aj politická elita, ktorá to dokáže? Nie je teraz čas na vedeckú a vzdelávaciu ofenzívu pri rozpracovávaní tejto otázky? Bez pripraveného „manažmentu zmeny“ to zostane len v rovine utópie.
A pri realizácii sa natískajú ďalšie otázky
– aké opatrenia treba prijať (v zákonodarstve, vo formovaní verejnej mienky), aby občania boli ochotní prijať ekonomickú demokraciu.? Zhodujeme sa azda aspoň na tom, že krv, pot a slzy ako sprievodne znaky revolúcie už nechceme. S tým súvisí najmä moja ďalšia otázka,
– ako vyriešiť zavedenie významného opatrenia ekonomickej demokracie v súčasných politicko-ekonomických podmienkach – mám na mysli (podla mňa kľúčovú otázku) demokratizácie dôchodkového zabezpečenia, ktoré je vo veľkej miere závislé od „finančného trhu, ktorý prirodzene padne“. Všetci vieme, že „hitom“ súčasnosti je, že vraj pokojnú starobu vám zabezpečí len riskantné investovanie na kapitálovom trhu. Toto je skutočne oxymoron ako vyšitý. Tieto otázky sú už dnes častým predmetom pozornosti aj na stránkach Slova. Skúsme sa pri ich diskutovaní pozrieť na ne aj očami ekonomickej demokracie.
– ako zabezpečiť prežitie opatrení prijatých na realizáciu ekonomickej demokracie v globálnom priestore, predpokladám, že súčasní vládcovia sveta a a jeho častí nebudú príliš ústretoví pri likvidácii svojich finančných výsad, je to problém obdobný bývalej možnosti budovania socializmu v kapitalistickom obkľúčení,
– ako zabezpečiť postupné presadzovanie prvkov ekonomickej demokracie v prostrediach krajín, kde sú pri moci alebo majú reálnu šancu vládnuť sily naklonené myšlienkam ekonomickej demokracie ako napríklad v prirodzenom priestore socialistickej internacionály, či novokoncipovanej vládnej sociálne orientovanej Latinoameriky (Kuba, Venezuela, Bolívia, Peru, Brazília – teda niektoré ich vládnuce predstavy). A čo taká Čína a Vietnam?
A to nie sú všetky otázky.
Svet sa musí zmeniť. Súčasný vraj udržateľný rozvoj ľudstva pri neudržateľných zdrojoch a najmä pri neudržateľnej majetkovej diferenciácii je slepou uličkou. Teória ekonomickej demokracie, ako sme ju podľa Schweickarta predstavili, ale aj nami zvýraznené úskalia jej životaschopnosti sú dobrou základňou pre diskusiu. Rozpracovanie konkrétnych krokov a opatrení z pohľadu jednotlivých vedných disciplín a politickej praxe umožní nahradiť doterajšie spoliehanie sa vo svetovom vývoji na osud, nadprirodzeno či nevyhnutnosť, typicky ľudským prístupom – spoliehaním sa na ľudský um a šikovnosť ľudských rúk, ale bez toho, aby to išlo na úkor ostatných členov spoločnosti.
Jozef Schwarz, sociológ,
2011, vyšlo prvý raz na webe Slova v 2011, dnes archív už neexistuje
POZN
Pri úcte k profesii sociológa ma tiež prekvapil ten silne politologický pohľad odborníka, nuž ale článok v 2011 vyšiel spoločne a preto som ho tu nechal. V roku 2011 sme mali možno ešte naivné predstavy o tom, kam smeruje spoločenstvo Európskej Únie a netušili sme, ako silno sa zahniezdil konzumný spôsob života más v každej krajine EÚ, i u nás..
(prvý raz uverejnené ako dvojčlánok na webe Slova v 09/2011, archív webu Slova sa nezachoval a tak so súhlasom autorov uvereňujeme i s diskusiou pod článkom)
V diskusii o unáhlených uzáveroch len na základe nadpisu…čo je ekonomická demokracia
Viete, je také indické príslovie, že ak chcú slepci popísať slona, potrebujú veľmi a veľa spolu komunikovať, hovoriť o tom, čo popisujú a poznávajú, lebo jeden si predstavuje podľa hmatu slona ako vysoký stĺp, ak ho chytí za nohu, jeden ako ploský veľký list, ak ho chytí za ucho, jeden za hada, ak ho chytí za chobot a jeden za tvrdý ohnutý kostnatý chrbát, ak ho chytí za kel. Všetci zistia, že smrdí a ak slon zatrúbi, budú vedieť, že je nebezpečný…
Z toho plynie ponaučenie, poďme si najprv naštudovať, o čom tá ekonomická demokracia je a potom ju kriticky posúďme a doplňme si poznatky.
Aj my sme najprv museli použiť svoju schopnosť čítať, spolu diskutovať, použiť svoje skúsenosti, aké máme s kapitalizmom i socializmom a potom sme sa zhodli, v čom je ekonomická demokracia pre nás zaujímavá…
DISK PRÍSP: Veríte v uvedomelosť bohatých?
„…uvedomelejší sú tí bohatí v USA a Francúzsku, ktorí žiadajú štát o vyššie zdanenie ich prijmu,“Tu vobec nejde o uvedomelosť ,ale o chladný kalkul: čo im bránilo dať, aj keď štát nepýtal? Chcú, aby dávali všetci. Pričom ide hlavne o nich. Proletár, keď sa to zrúti, nestratí nič ,lebo nič nemá. Oni naopak prídu o všetko, čo z proletára po generácie nazdierali.
Chatyv Alkov / 92.245.5.45
Reagujem na Ch.A.: Uvedomelosť bohatých
Po prvé:
Ani Marx a ani Engels neboli žiadnymi proletármi, ale výrazne im napomohli svojim vedeckým bádaním a spracovaním teórie. Takisto Owen bol fabrikantom a celé to anglické hnutie „humanizácie“ fabrického proletariátu v 19.storočí, nech skončilo akokoľvek, vzišlo práve od Saint-Simona a Owena.
Po druhé, všetci myslitelia v manažmente, od Handyho, Druckera, ale aj profesora Schweickerta, pôsobili najprv v korporáciách a až potom premýšľali o tom, čo sa deje a ako je ten systém nespravodlivý. Prepáčte, ale ani ja nie som proletár a nie som chudobný, týmto dnes už argumetovať je smiešne.
No a po tretie: Ak by to aj bola chladná vypočítavosť bohatých, chvalabohu aspoň za to. Viete, sympatickejšie mi je, ak sa spoločensky dosiahne dohoda, než by nastal taký nejaký novodobý globálny fašizmus bohatých z jednej strany a nihilistický revolucinizmus až anarchizmus sociálnych výbuchov z druhej strany, to už by to mal byť vývoj ako v bájnej Atlantíde strihnutý potápaním Titaniku a to azda nik nechce…
jeden pracovník rovná sa jeden hlas
Reagujem na otázku Ch.Alkova, či manažéri nebudú zamestnancami:
Budú zamestnancami a pri rozhodovaní budú mať jeden hlas. Manažér nie je robot ani čosi viac, je to profesia, takže tak ako keď sa vodičovi auta dá úloha doviesť bezpečne náklad na aute do miesta určenia, aj manažér dostane úlohu organizovať a riadiť firmu tak, aby bola úspešná.
Ekonomická demokracia je zásadne v tom, že zatiaľ čo dnešní manažéri poslúchajú príkazy správnej rady majiteľov či vlastníkov akcií, v ekonomickej demokracii budú mať úlohy definované „správnou radou“ tvorenou zamestnancami – pre nás to dnes neznie tak dobre možno, ale ide o družstevnú demokraciu ( viď nedávno sme mali možnosť vidieť takú schôdzu o tom, kam nasmerovať činnosť výrobcu, v čs. filme „Bouřlivé víno“) prirodzene, že manažér bude musieť byť nielen odborník vo svojej profesii ako riadiť firmu, ale musí byť aj dobrým prezentátorom, schopným obhájiť a presvedčiť na argumentoch postup – bude sa zodpovedať svojej „správnej rade“ zamestnancov a žiadnemu kapitalistovi či ústrednému výboru.
dopln do webdiskusie 11.9.2011
Kolektívne vlastníctvo spoločnosti v ekonomickej demokracii
Nerád pripúšťam, že pointu, ku ktorej sa môže prepracovať každý, kto prečíta knihu Davida Schweickarta Po kapitalizme – ekonomická demokracia, musím zvýrazniť takto v diskusii pod článok, prepáčte Jozef, vo Vašej časti:
Kolektívne vlastníctvo spoločnosti
(str.75, ods.3.1.1. Zamestnanecká samospráva, z knihy D.Schweickart: Po kapitalizme – ekonomická samospráva, vyd.SSS,2010,)
citácia: „Hoci pracujúci budú kontrolovať pracovný proces, nebudú vlastniť výrobné prostriedky. Tie sa považujú za kolektívne vlastníctvo spoločnosti. Pracujúci majú právo riadiť podniky, čo najúčinnejšie využívať výrobné prostriedky a rozdeľovať medzi sebou celý čistý zisk z výroby.
Spoločenské „vlastníctvo“ výrobných prostriedkov sa prezentuje dvomi spôsobmi:
Všetky firmy ( moja poznámka – teda každá organizácia disponujúca výrobnými prostriedkami, a čo je výrobný prostriedok, to je štandardne určené v účtovnej osnove podľa zákona o účtovníctve)musia platiť dane zo základných prostriedkov( ergo zo spoločenského vlastníctva, poznámkujem). Tie pôjdu do spoločenských investičných fondov. Pracujúci si v skutočnosti požičiavajú základné prostriedky od spoločnosti.
Druhý spôsob:
Firmy sú povinné zachovať hodnotu základných prostriedkov, píše sa: kapitálových účastín, ktoré im boli zverené. Znamená to, že musia udržiavať odpisový fond. Časť financií rezervujú na opravy a nahradenie existujúcich výrobných prostriedkov, teda na rozmanitú obnovu základných prostriedkov, nesmú ísť na prilepšenie príjmov pracujúcich. Tí nesmú predať základné prostriedky ( tu sa píše: kapitálové účastiny) a ich výnos použiť ako vlastný príjem.“
moja poznámka: takto je zabezpečené celospoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov pred prípadnou nezodpovednosťou, pričom starým slovom „držbu“ týchto výrobných prostriedkov majú v rukách len a len zamestnanci – pracujúci v danej firme, podniku, organizácii.
A ešte dôležitejším tvrdením je toto:
Citujem:
„Firmu fungujúcu v ekonomickej demokracii nemožNo pokladať za VEC ( moja poznámka: za materiálny „statok“), ktorú možno predať alebo kúpiť (ako za kapitalizmu), ale za spoločenstvo . Keď vstúpite ako zamestnanec do takéhoto podniku, dostanete plnoprávne občianstvo, máte zaručené právo na názor, rovnosť hlasov v rámci spoločenstva. … S právom je však spätá aj zodpovednosť, zodpovednosť platiť dane, zodpovednosť za správne využitie výrobných prostriedkov.“
(Povedal by som, aj zodpovednosť za schopnosť vyrobiť, zarobiť sebe i na svoje spoločenstvo kolektívne a ešte byť tak produktívnym, aby bolo na rozvoj).
Už len moja poznámka:
Nerád som Vás pripravil o vrcholný zážitok dopracovať sa k tejto pointe sami, negatívne reakcie ma k tomu prinútili, prepáčte Jozef i Vy.
Ako ekonóm, ktorý prešiel teóriou i praxou ako socialistického výrobného spôsobu (do 1989) tak i kapitalistického výrobného spôsobu ( od 1990 doteraz) sám nadšene poznamenám, že toto je rozhodujúce na ekonomickej demokracii a nie je to ani celospoločenské vlastníctvo riadené socialistickou byrokraciou za nášho socializmu, kde vlastníctvo po počiatočných rokoch nadšeneckého budovania zostalo odcudzené,
nie je to ani Baťov systém podnikového hospodárenia, kde vlastníctvo zostávalo v majetku hlavného akcionára, nech už boli drobné zamestnanecké akcie akokoľvek motivačné pre zamestnanca, a predovšetkým bolo PREDAJNÉ,
a rozhodne to nie je kapitalistické vlastníctvo, kde Vaše vlastníctvo ak ho aj máte v rukách vo forme akcií a PODIELOV je predmetom obchodovania a špekulatívneho manipulovania či scudzovania.
Kolektívne vlastníctvo prirodzene eviduje a kontroluje spoločnosť, ani Schweickart sa nebráni tomu, aby to bolo v rámci doteraz jedinej možnej formy štátu, nič iné ( čosi ako „hniezda“. či „komúny“ či “ včelej kráľovnej“ ľudstvo ešte nevymyslelo).
Ako sa bude vyvíjať ľudská spoločnosť, takou ten „štát“ i bude, bol tu otrokársky, feudálny, kapitalistický, socialistický štát, tak možno bude i „štát ekonomickej demokracie“, to už je na právnikoch, sociológoch, politológoch, historikoch…
Peter Zajac-Vanka vtedy
NÁZOR AJ Z DISKUSIE SI UROBTE DNES SAMI
Jedna z prvých prezentácií o zamestnaneckej samospráve na pracovných stretnutiach ku modelovaniu ekonomickej demokracie na Slovensku na Inštitúte ASA v 2012:
No a v tom istom čase o nejaký mesiac neskôr aj 2.prezentácia, už aj s diagramami o demokratickom toku komunikácie o rozhodovaní v zamestnaneckej samospráve „zdola nahor“ a o riadení každodenných procesov „zhora nadol“ a aj schéma finančných tokov príjmov a rozdeľovanie hospodárskeho výsledku – dodnes nepochopím, prečo sa práve príslušníci ľavicovej inteligencie vôbec bránili prijať takúto myšlienku
a skúsim komplexne sem dať i článok odtiaľto https://narodohospodari.sk/kategoria/ekonomicka-demokracia/
Podstatou zamestnaneckej samosprávy v ekonomickej demokracii je funkčné splynutie vlastníka výrobných prostriedkov a zamestnanca – pracovníka na týchto výrobných prostriedkoch.
V roku 2011 ma inšpirovala kniha D.Schweickarta „Po kapitalizme – ekonomická demokracia“ natoľko, že potom keď hľadali na Ústave politických vied SAV príspevky do publikácie Svet v bode obratu, mohol som poslať už ucelený analytický materiál, ktorý v zborníku Ing.Peter Dinuš aj uverejnil
