ilustrácia: Výňatok z dobových novín o začiatku Zjazdu 8 tisíc závodných rád – to predstavovalo dva a pol milióna pracujúcich, to bola tá sila, to prostredie, ktoré umožnilo Víťazný február 1948

K tejto téme sa možno vyjadria všetci. Zdá sa, že nič nové sa už nedá povedať. Ale dá: zistil som to z mojich kontaktov v ľavičiarmi a komunistami, kde stále dominuje presvedčenie, že Víťazný Február 1948, to bola jednodňová víťazná revolúcia, politická revolúcia, kde pracujúci prevzali vládu a nastolili socializmus. Ale nie je to pravda. Žiaľ, podľa toho sa dodnes títo naši „revolucionári“ správajú: Že stačí ísť do ulíc a „prečísliť“ vládu. Dokonca sa v roku 2025 takto správala i progresivistická opozícia voči vláde R.Fica . Nič nie je vzdialenejšie od pravdy. Proces to bol mnohoročný. Ak by dnes s ním začali, možno v roku 2035 by niečo z toho mohlo byť…zatiaľ je však ticho… 22.februára 2025, Ing.Peter Zajac-Vanka

Áno, dňom 25.februára 1948 sa pre Československo zmenil svet. Predseda vlády ČSR Klement Gottwald a zároveň predseda KSČ, po prijatí demisie členov vlády ČSR prezidentom E.Benešom doplnil vládu a od tohto momentu sa začala cesta Československa k socializmu. Antikomunisti tomu hovoria „únorový puč“, alebo štátny prevrat. Posúďte sami.

Ekonomické pozadie Februára 1948

Ale: Žeby sa až od tohto dňa začalo znárodňovanie hospodárstva? Až od tohto dňa že by sa menili súkromné podniky na národné podniky? Podľa „pamätníkov“ najmä z radov živnostníkov a malých súkromníkov – áno. Lebo pre nich prišlo znárodnenie naozaj až po februári 1948.

Lenže už dávno predtým sa začali tvoriť podmienky k tomu, aby raz KSČ politicky prevzala moc v Československu a aby spoločnosť nastúpila cestu k socializmu. Pevne verím, že moji kolegovia i tu na webstránke Tvorba.net poriadne analyzujú tú udalosť politicky i teoreticky. Zameriam sa preto v mojom komentári k procesu narastania podmienok pre „Víťazný Február 1948“ a to dokonca už od roku 1938:

Samotná vojenská mobilizácia, vyhlásená v septembri 1938 proti hrozbe vojny s nacistickou Treťou Ríšou začala tento proces. Ľudové masy boli „zelektrizované“. Mobilizácia „prebehla“ do 24 hodín a odrazu tu bola armáda vyzbrojených vojakov, mobilizovaných mužov ľudu, v počte jeden milión dvestotisíc mužov. Neuveriteľná a v tých časoch skúsenými účastníkmi  legionármi z 1.svetovej vojny dobre vycvičená ľudová armáda. …a to bolo obrovské morálne sklamanie, keď po Mníchovskej zrade bola armáda demobilizovaná bez boja a čo všetko potom nasledovalo. Zradili nás demokratické mocnosti Anglicko, Francúzsko a Taliansko, (ktoré vtedy už bolo fašistické). Príkaz na demobilizáciu dal buržoázny prezident E.Beneš a ušiel z vlasti tak ako stovky ba tisícky predstaviteľov štátnej moci RČS…ale ľud zostal…a trpel.

Všetky tragédie, čo nastali, si národy Čiech i Slovenska dobre zapamätali. Aj preto keď bolo pripravované a vzniklo Slovenské národné povstanie v auguste 1944, dominantnú úlohu tu hrali komunisti a na povstaleckom území vznikali národné výbory ako orgány štátnej a verejnej moci. Všetko bolo krvavo potlačené, ľud si to ale zapamätal. Po fronte, po oslobodzovaní sovietskou Červenou armádou, znova vznikali národné výbory, rovnako ako aj v českých krajinách a v Prahe. V Košiciach sa obnovená vláda ČSR s prezidentom E.Benešom dohodli na Košickom vládnom programe zo 4.apríla 1945, v ňom už boli požiadavky na konfiškáciu majetkov kolaborantov, ale aj požiadavky na znárodnenie hospodárstva, definovaný bol národný správca podniku, vytvárali sa národné výbory ako orgány moci. Prezident E.Beneš postupne v roku 1945 vydával so súhlasom vlády a parlamentu zákonné akty, tzv.Benešove dekréty. A medzi nimi aj Zákon o znárodnení zoštátnením a ďalšie zákony, ktorými vznikali národné podniky, Závodné rady pracujúcich v nich. …Vláda prijala Dvojročný plán obnovy republiky. V 1947 po ťažkých diplomatických ťahaniciach vláda ČSR odmietla tzv. Marshallov plán pomoci, podmienkou ktorého bolo vylúčiť komunistov zo štátnej moci. Po odmietnutí bolo šťastím, že pomocnú ruku podal Sovietsky Zväz a to nielen dodávkami obilia.

Toto všetko si ľud pamätal. A pamätal si aj šafárenie niektorých „národných správcov“, ktorí boli korupční a „hrabali len za seba“. Takisto „keťasov“ na trhoviskách, ktorí predávali draho tovary načierno napriek prídeľovému systému na potraviny a základné tovary ako obuv, odev…

Lenže od októbra 1945 už na základe Benešových dekrétov fungovala podstatná časť hospodárskych subjektov ako zoštátnené národné podniky a boli v nich Závodné rady pracujúcich. Bola to masívna sila a hlavne – hospodárska sila.

REVOLÚCIA

Nie náhodou boli zvolaní do Prahy predstavitelia ôsmich tisíc závodných rád z celej republiky. Zjazd závodných rád v Prahe začal v nedeľu 22.februára 1948 v Priemyselnom paláci („veltržný“) v Prahe. Zjazd zvolala Ústredná rada odborov už 12.2. a dôvodom bolo odsúhlasiť spoločný postup voči návrhom vlády ČSR na zvýšenie miezd pre štátnych úradníkov, proti inflácii a za ďalšie znárodnenie závodov s počtom nad 50 zamestnancov. Zo zjazdu sa stala manifestácia sily, rozhodli o demonštrácii na Staromestskom námestí 21.2. No a do toho prišla vládna kríza, keď 12 členov vlády podalo20.2. demisiu. Predseda vlády ČSR K.Gottwald po neúspešných jednaniach navrhoval prijať demisiu členov vlády a doplniť vládu novými členmi. Prezident Beneš demisiu 12 členov vlády 25.2. prijal. K.Gottwald o tom informoval na veľkom zhromaždení ľudu na Václavskom námesti 25.februára tým prejavom „Právě se vracím z Hradu…“. Vláda bola doplnená do 26 členov, nie všetko to boli členovia KSČ a KSS. Doplnení boli traja členovia KSČ a KSS a deviati ministri boli z iných politických strán. V samotných politických stranách dochádzalo k prudkým pohybom a vo voľbách 30.mája 1948 a to sa už z politických strán vytvoril Národný front. Konali sa však aj zjazdy SČSP (Svazu československo-sovětského přátelství), v tom čase masového zväzu a takisto i zjazd družstevných roľníkov.

Ešte na Zjazde závodných rád A.Zápotocký vyzval k tomu, že ministerstvo vnútra je v rukách KSČ a môže vyzbrojiť členov závodných rád. To sa aj stalo a po 25.februári už závody strážili a ulicami pochodovali príslušníci tvoriacich sa  Ľudových milícií zo závodných rád.

Dňa 24. februára 1948  o 12,00 sa začal generálny štrajk, na ktorom sa zúčastnilo asi 2,5 milióna pracujúcich v celej republike. Tento štrajk prerástol do jednoznačnej politickej podpory komunistov.

Z politických strán sa vytvoril Národný front pre parlament a nasledovali ďalšie zákony o znárodnení.  V dominantnej časti národného hospodárstva už fungovali národné podniky, riaditelia a závodné rady pracujúcich. Všetky podniky podliehali príkazom a rozhodnutiam príslušných ministerstiev.

A áno, až tu niekde sa dá hovoriť otvorene o diktatúre proletariátu. Pretože hlavnú úlohu v spoločnosti prevzala Komunistická strana Československa a ostatné strany boli združené do Národného frontu.  KSČ a KSS boli definované ako avantgarda robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie a otvorene sa hlásili ku diktatúre proletariátu.

Bol to dlhý proces ukončený „revolúciou“

Lenže to všetko nebol náhly výron revolúcie 25.februára 1948. Proces, ktorý tu bol popísaný, vzišiel z presvedčenia ľudu, že si vie sám riadiť spoločnosť, zo skúseností a sklamania zo zrady buržoázie po roku 1938, z tragických skúseností vojnových čias v národe českom a slovenskom, zo skúseností vojnových rokov, ktoré oficiálne pomenúvame ako národno-demokratická revolúcia a prechod po roku 1948 do ľudovej demokracie. Bez masovosti a iniciatívy by nebol žiadny Víťazný február 1948

Nakoniec, aj znárodnenie začalo zákonom 100/1945 z 28.októbra 1945, nie 25.februárom 1948. Podľa ekonóma F.Nevařila sa „celková hodnota výrobných základných prostriedkov v roku 1948 odhadovala na 335 miliárd korún. Prevzatý prírastok z ďalšieho znárodnenia v 1948, ktorý zodpovedal 11 percentám z dovtedajšej hodnoty výrobných základných prostriedkov by teda bol cca 33 miliárd korún v obstarávacej cene z trhu“.

To všetko znamená, že republika mala už štátne vlastníctvo výrobných prostriedkov pod kontrolou a to vlastníctvo masovo kontrolovali národné podniky a v nich závodné rady pracujúcich. Toto dnes úplne chýba. Len malé percento z národného hospodárstva bolo ešte v roku 1948 v súkromných rukách.

A poučenie pre komunistov a ľavičiarov z tohto vývoja pre dnešok?

Poučenie pre komunistov a ľavičiarov z tohto vývoja – základom je hospodárska báza, masová iniciatíva a pocit vlastníctva ku spoločnému majetku, chuť brániť si to vlastníctvo aktívne so zbraňou: A nie písať si maily a diskutovať na sociálnych fórach.

Lebo nie ideologické pôsobenie – ale hospodárska základňa a pocit vlastníctva k podnikom, poľnohospodárstvu a priemyslu a ochota ich brániť so zbraňou v ruke, vytvára tú revolučnú podmienku.

Preto vždy oponujem ľavičiarom a komunistom: Dobre teda, a máte už tie tri vojenské divízie, aby ste mohli brániť celospoločenský majetok? A máte vlastencov, ktorí ochotne prídu zmobilizovaní brániť svoj národný majetok? A máte vôbec nejaký štátny či kolektívny majetok? Nie? Tak čo chcete v roku 2025…