ku KAP 5. Ekonomické súvislosti vznikajúce pri uvedení sústavy do praxe
Trvalý výsmech tzv.reálneho socializmu v masmédiách, nedostatok serióznych vedecko-výskumných prác o ekonomike za socializmu a doslova nenávistná politická, mediálna a vzdelávacia kampaň od roku 1989 sa podpísali pod zmenu verejnej mienky a vštiepenie názorov, že socializmus, to bolo niečo strašné a nepríjemné. Komunizmus bol trestným zákonom zakázaný (postavený na roveň fašizmu), socializmus bol trvale zosmiešňovaný a v očiach nových generácií nastupujúcich do hospodárskeho aktívneho života bol zdiskreditovaný.
Zároveň sa ale nekonal prechod do obdobia všeobecného blahobytu ľudí a globálna kríza financií zahájená v roku 2008 a dodnes sa komplikujúca odbytovými, konjunkturálnymi výkyvmi, defláciou a extrémnou zadĺženosťou celého hospodárskeho systému jednotlivých krajín doviedla k poznaniu o krachu neoliberálnej hospodárskej politiky.
Táto situácia sa však neodrazila k návratu ku konzervatívnej hospodárskej politike v ekonomických centrách, ani k rehabilitácii socialistických hospodárskych vzťahov, ale vyústila iným smerom. Mojimi slovami, vytvorili sa zdeformované „posuny myslenia“, teda paradigmy, založené súčasne na sklamaní z minulých hospodárskych systémov, na zúfalstve pred vedeckým a technickým napredovaním poznania i výrobnej praxe (Industry 4.0.) a ignoranciou, alebo „iba“ neznalosťou základných ekonomických zákonov a dejov v hospodárstve.
Pravicový hospodársky svetonázor vidí spásu vo vojnovom konflikte „spotrebujúcom“ nadbytočný ľudský potenciál a skonzumujúcom materiálne statky a stav deflácie. Spoliehajú sa opäť raz na to, že vojna urobí „hrubú čiaru“ za zadĺžením. Opäť ako v 1914 i 1939 sa vo veľkom zbrojí a „v očistnej vojne“ vidia skryté sily obnovu rastu globálnej ekonomiky.
Ľavicový hospodársky svetonázor žiaľ prijal za svoje, že socialistický systém „neuspel“ a preto sa utieka priam k utopickým a naivným predstavám o tom, že „zasiahne morálnosť“ a ľudia sa spamätajú – boháči prerozdelia svoje svetové bohatstvo, umožnia informačným technológiám postarať sa o blaho jednotlivca bez úkoru iných a hlavne – rozdelia nevyhnutné prostriedky celoplanetárne tak, aby mal každý zabezpečený dôstojný život. Doslova naleteli na projekt rozdávania nepodmieneného základného príjmu bez toho, aby sa museli súkromní vlastníci vzdať svojich majetkov.
Označenie tohto zmýšľania za naivné je iba láskavým milosrdným káraním týchto „paradigiem“, ktoré sú ekonomicky nepodložené a tvoria vo všetkých bodoch ešte väčšiu chiméru, než akou bolo známe dielo „Utópia“ hnutia utopických socialistov. Preto som sa zmienil o parecone i projekte Venus, prezentovaného ako „zdrojová ekonomika“ najmä medzi pokrokovými pracovníkmi informačných technológií.
Alternatívou voči globálnemu kapitalizmu 21.storočia je ekonomická demokracia vo svojich troch principiálnych črtách.
Nevytvárame tu model bez trhu. Práve naopak, trh je súčasťou ekonomiky,
ekonomická demokracia ruší súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ale práve dôrazom na zamestnaneckú samosprávu a kooperáciu s verejnou samosprávou sa vyvaruje vytváraniu mocenských štruktúr akejkoľvek byrokracie, nielen nebezpečiu byrokratického socializmu, nevytvára centrálne plánovací systém ekonomiky, ale zapracúva dobré skúsenosti s regulovaním verejných investícií a trhu získané na nadštátnej úrovni povedzme krajín EU i vo verejnej správe (v municipálnom usporiadaní).
Na rozdiel od klasického kapitalizmu či globálneho korporátneho kapitalizmu, ale i od modelu centrálne plánovanej socialistickej ekonomiky sa systém ekonomickej demokraciebude musieť zaobísť bez inštitútu námezdnej práce a tento fakt ho bude predovšetkým odlišovať od doteraz odskúšaných systémov.
Avšak práve preto skôr odporúčam mnohé skúsenosti a prvky, ktoré sa v etape socializmu osvedčili, preskúmať a skorigované zapracovať aj do tohto systému. Ak Schweickart nachádzal vzor zamestnaneckej samosprávy v družstevnom systéme španielskeho Mondragonu,
my predsa máme vzory v argokombinátoch, vyspelých družstevných samosprávach ČSSR na konci osemdesiatych rokov 20.storočia, do ktorých v priebehu 20-25 rokov prerástli pôvodne chudobné a na štátnu pomoc odkázané Jednotné roľnícke družstvá, v ktorých samospráva napriek zasahovaniu štátnych a straníckych orgánov dokázala prežiť vo vnútri organizácie a prosperovať tak, že umožnila rozvíjať vidiek v ČSSR dovtedy nevídaným spôsobom, zabezpečovala vysoké investovanie cez spoločenskú spotrebu družstiev do sociálnych služieb, kultúrnych a športových potrieb i do vzdelávania a zdravotnej starostlivosti, pričom v tých najefektívnejších investovanie pokračovalo smerom k rozširovaniu výroby do priemyselnej oblasti i do medzištátnej kooperácie (preto aj tá ilustrácia!)
(fenomén JZD Agrokombinát Slušovice, ale bolo tu i ďalšie množstvo dnes už neexistujúcich agrokombinátov, napr. JRD AK Lehnice, skôr to už bol celý družstevný sektor, ktorý prerastal v poslednej ekonomickej socialistickej reforme od roku1988 do agropriemyselného komplexu po okresoch i krajoch celej ČSSR).
Ak bolo potrebné politicky pri reštaurácii kapitalizmu celý tento vyspelý a samostatný agropriemyselný sektor zlikvidovať, pravdepodobnou príčinou boli obavy, že družstevný sektor by sa stal silnou a možno i víťaznou konkurenciou voči zahraničným investorom na vznikajúcom voľnom trhu aspoň v Československu a to nás oprávňuje venovať sa zdokonaľovaniu tohto typu samosprávneho podniku v ekonomickej demokracii u nás na vidieku v agrosektore, v potravinárskom priemyselnom sektore, ale i v agroturistike, v spotrebiteľských a komunálnych priemyselných i remeselných službách, a to bez toho, aby musela prebehnúť nejaká “násilná kolektivizácia”, ktorá nás ťaží ako hriech z 50-tych rokov.
