Ponechajme teda rozhodovanie o tom, ako bude vyzerať spoločnosť, na jednotlivé štáty, národy, regióny, dokonca až na miestne samosprávy. Dôležité je, že v praxi sa budeme držať tých troch zásadných kritérií tvoriacich tri črty ekonomickej demokracie. Teda, aby to bolo celospoločenské alebo kolektívne vlastníctvo výrobných prostriedkov, aby to bol vzájomne výhodný, teda férový obchod a trh a aby to bola zásada vytvárania verejných investícií a kontrolovania účelu verejných financií v systéme verejných bánk.
Už v „Otázkach modelovania…“ som uvádzal, že nik azda nestojí o to, aby sa teraz stúpenci rôznych teoretických smerov a rôzne filozofické školy dohadovali, či bude lepšie začať nejakú formu transformácie od globálneho kapitalizmu v jednej krajine a postupne krajinu po krajine meniť, alebo či sa vytvorí zlomový moment prechodu celej globálnej spoločnosti na svet po kapitalizme, s črtami ekonomickej demokracie. Ak už viac nechceme vytvárať ozbrojené konflikty plynúce vždy hlavne zo zmanipulovania más a z nepochopenia, nekomunikácie medzi ľuďmi, mali by sme predovšetkým chápať, že len a len jednotlivé štáty, regióny, obce a ich obyvatelia si musia uvedomiť, čo bude onedlho pre ne lepšie. Nech si na každej úrovni vytvárajú svoje funkčné usporiadanie a predovšetkým proces transformácie od kapitalizmu do postkapitalistickej spoločnosti na báze čŕt ekonomickej demokracie.
Práve preto bolo dôležité v Intermezze II vysvetliť, ako vlastne funguje makroekonomika sveta a štátu. A takisto v Intermezze I. bolo dôležité definovať, kto bude asi hybnou silou spoločenských a politických zmien.
V mikroekonomike môžeme samotný vzorový model, pilotný projekt podniku či organizácie v ekonomickej demokracii skonštruovať, komunikovať, zdieľať a spustiť do funkčného stavu hneď, súvisí to len s ochotou na organizačnej či miestnej úrovni v určitých krajinách rozbehnúť to.
Máme teda štyri úrovne zásahu a teda uplatnenia zásad ekonomiky po kapitalizme
(ekonomickej demokracie) v praxi.
Prvou úrovňou je výrobná – produkčná hospodárska organizácia vo forme kolektívu, zamestnaneckej samosprávy, organizácie práce založenej na spolupráci a spoločnom spravodlivom rozhodovaní o činnosti organizácie a rozdelení hospodárskeho výsledku firmy, podniku.
Druhou úrovňou je spolupráca na úrovni obec až kraj – teda komunitná až regionálna spolupráca, tvorba dodávateľských okruhov, kooperácia a špecializácia medzi jednotlivými zamestnaneckými samosprávami, vytváranie spoločného združovania zdrojov a to nielen finančných prostriedkov. Tu je dôležité využitie poznania miestnych zdrojov pre produkciu a zručností a kvalifikácie miestnych obyvateľov.
Treťou úrovňou je tvorba celoštátneho modelu usporiadania výrob, služieb, infraštruktúry k hospodárskemu životu na báze celospoločenského vlastníctva.
Toto vlastníctvo ideálne bude spravované zamestnaneckými samosprávami – kolektívami, ktoré majú v držbe štátny, čiže celospoločenský majetok, alebo sú kolektívnym vlastníctvom riadiacim sa produkciou podľa požiadaviek trhu i podmienok definovaných potrebou celej spoločnosti. Sem patria i tie tak spochybňované energetické podniky alebo spravovanie vodných zdrojov, takisto držba strategických výrob, služby celospoločenského významu.
Zo súvislostí medzi štátnym, teda celospoločenským vlastníctvom výrobných prostriedkov a národného bohatstva a jeho tvorbou i spravovaním jednoznačne vyplýva, že tu ide o národohospodársky pohľad na hospodárstvo ohraničené pôsobnosťou republiky, teda dodnes existujúceho národného štátu vo svojich hraniciach, teda pre spoločensvo obyvateľov – občanov danej republiky a pre ekonomiku danej krajiny definovanej štátnym účtom, štátnym rozpočtom a národnými makroekonomickými ukazovateľmi.
Áno, tu sa odohráva na novej úrovni rehabilitácia národného hospodárstva ako systému ekonomického celku ohraničeného štátnymi hranicami, štátnou príslušnosťou k danej republike, dokonca spoločným jazykom, kultúrou, históriou a často i vlastnou menou, respektíve vlastným finančným a právnym systémom definovaným z ústavy danej republiky.
Napriek tomu, že napríklad už dnes Slovenská republika nemá vlastnú menu, stratila svoju finančnú i legislatívnu suverenitu a je v mnohých právnych a hospodárskych otázkach podriadená vyššiemu integračnému celku, ktorým je Európska Únia, stále je Slovenská republika ohraničeným územím s vlastným obyvateľstvom a rečou, takže je možné ju definovať aj klasickým kategorizovaním teórie svetovej ekonomiky ako NÁRODNÝ ŠTÁT.
Z toho potom vyplýva, že aj na tejto úrovni, pre Slovensko definovanej ako úroveň národného štátu, môžeme definovať vysoko efektívne uplatnenie troch čŕt ekonomickej demokracie do okamžitého konsolidovania ekonomiky Slovenskej republiky a už len to bude revolučným činom, pričom nepredpokladám žiadne rozvinutie akýchsi nepokojov, násilia či politických a spoločenských kríz.
Pri dodržaní tých troch základných princípov ekonomickej demokracie, teda tvorby zamestnaneckých samospráv vo výrobnej a ekonomickej sfére, premene finančného systému na verejný a vytvorenie zásad spravodlivého a vzájomne výhodného obchodovania na Slovensku, bude dosiahnutá úplná úroveň kontroly a regulovania udržateľnosti celospoločensky nutných produkcií, služieb a infraštruktúry Slovenskej republiky na takej úrovni, akú importované liberálne teórie a vajatania o „neviditeľnej ruky trhu“ nedokázali zabezpečiť.
Štvrtou úrovňou je nadkontinentálna a priamo celosvetová úroveň rozšírenia ekonomickej demokracie ako dominantného spoločensko-ekonomického zriadenia po celej planéte.
Táto úroveň nemá svoju jedinú centrálu a je decentralizovaná pri dodržiavaní zásad kooperácie, teda spolupráce a špecializácie v určitých vzájomne výhodných hospodárskych činnostiach (deľba práce). Tu na 4.úrovni sa až naplní dokonale zásada vzájomne výhodného trhu – teda férového, korektného a nekoristiaceho na úkor iných krajín či iných spoločenstiev. Rovnako tu sa prejaví možnosť dokonalej a podľa spoločenských i hospodárskych zásad uskutočňovanej alokácie – teda umiestňovania verejných investičných zdrojov idúcich od celosvetového investovania cez celoštátne až po regionálne-obecné a ponúkanie investícií jednotlivým samosprávam na miestnej úrovni.
Pretože o tej základnej úrovni – o prvej úrovni a teda o podnikoch vo forme kolektívnych samospráv zamestnancov – členov družstiev, o demokratických podnikoch, už bolo popísaného veľa a najmä v knihe „Coopindustria – podnik fungujúci na princípe zamestnaneckej samosprávy“, ozrejmime si predovšetkým tú štvrtú, celosvetovú úroveň a jej stav v súčasnosti.
celý článok je originálny vlastný text autora Ing.Petra Zajaca-Vanku
