Prvenstvo definovania vedomostí (knowledge) a teda produktivity vedomostí pomocou ich riadenia (knowledge management) patrí americkému „guru“ v manažmente, Petrovi F.Druckerovi, ktorý celú problematiku široko rozpracoval k diele Postkapitalistická spoločnosť.
Preto ma láka aj teraz ponechať ten pojem postkapitalistická ekonomika v hre, lebo veď aj pri modelovaní ekonomickej demokracie ako funkčného a pokrokového ekonomického systému v čase po kapitalizme sa budeme musieť zaoberať nanovo výrobnými faktormi, teda tými prvkami, ktoré sú ekonomickými zdrojmi pre ľudskú spoločnosť a tým aj pre organizácie, ktoré vyrábajú – pre podniky.
Vylúčenie práce ako výrobného faktora? Nastúpi miesto nej faktor vedomosti?(66)
D. Schweickart iniciačne používa tri uznávané výrobné faktory podľa klasickej i marxistickej teórie, teda pôdu, kapitál a prácu. Avšak prácu dokonca vylúčil ako faktor výroby v ekonomickej demokracii a nazval ju „ zvyškovou nárokovou stranou“(67), keďže predpokladá, že pracujúci v zamestnaneckej samospráve dostanú všetko, čo zostane po zaplatení nákladov, medzi ktoré už práca nepatrí.
Schweickart teda prácu vylúčil ako náklad, ale vylúčil prácu i ako výrobný faktor?
Vylúčenie práce z položiek nákladu odstraňuje z ekonomiky prvok vykorisťovania pracovníkov, ktorí pracujú ako námezdná pracovná sila, teda predávajú svoju prácu na trhu. “Pracovná sila v demokratických podnikoch nepatrí medzi výrobné náklady – preto tieto nemajú ani najmenší záujem na znižovaní týchto nákladov(68)“ píše v časti o behaviorálnych dôsledkoch štrukturálnych zmien. „Podniky riadené pracujúcimi, nie sú na rozdiel od kapitalistických zainteresované na znižovaní počtu pracovných síl ani na redukcii kvalifikovaných ľudí“, odvolal sa na dielo Ackerlofa a Schillera z Princeton University Press. Tvrdí, že demokratické firmy nezvolia v praxi cestu znižovať príjmy, aby druhí mohli zarábať viac. To sú podľa neho príčiny, pre ktoré vylúčil prácu z výrobných faktorov.
Bude však vylúčenie práce ako výrobného faktora v praxi fungovať?
Prečo sa tento Schweickartov pohľad javí ako dosť špekulatívny vzhľadom k drsnej ekonomickej realite?
Praktik vie v okamihu odpovedať: Nemôžeme vylúčiť prácu z faktorov výroby, pretože tak by sme stratili kontrolu nad efektívnosťou práce. Nad produktivitou práce. Vzhľadom k novým tendenciám v globálnej ekonomike by vlastne kapitalizmu pomaly už ani nevadilo, ak by sa z produkcie ľudská práca postupne vylúčila – samozrejme všade tam, kde ju nahradí práca robotov, automatov. Tie nevyžadujú sociálne náklady, ich kontrolu môže vykonávať opäť robotický systém – a je to.
Naopak, úplné vylúčenie práce z ekonomických faktorov by viedlo k pozvoľnému úpadku pracovných schopností ľudí a filozofia hovoriaca o tom, že „budeme pracovať iba ak budeme chcieť“, (čo je dnes obľúbený hit ľavicových ideológií ako napr.pareconu a iných ) priam povzbudzuje oligarchických vlastníkov kapitálu aby ju podporovali, pretože tým rýchlejšie sa „zbavia“ nepohodlnej povinnosti dbať na sociálne práva pracujúcich ľudí.
Takže vylúčenie vykorisťovania pracujúcich v hospodárskom procese nakoniec oveľa lepšie a spravodlivejšie rieši Marx spravodlivým prerozdeľovaním hospodárskeho výsledku, teda zisku a teda ním definovanej nadhodnoty vytvorenej práve prácou. Uvidíme, čo sa v praxi lepšie uchytí.
Prehodnotenie výrobných faktorov pre 21.storočie(69)
Okrem klasických výrobných faktorov, teda ekonomických zdrojov, ktoré potrebujeme k tomu, aby sme mohli vyrábať, teda pôdy, kapitálu a práce, v súčasnosti predovšetkým manažérska prax a výskum moderných ekonomických trendov kategorizuje nové. To sú však už skôr hospodárske než čisto výrobné faktory. Hovoria o informáciách, o vedomostiach, o virtuálnom priestore…
Aj samotné klasické definície výrobných faktorov, teda definície pôdy, kapitálu a práce, sa redefinujú nanovo v súvislosti s ich využívaním a vplyvom technológií a ich ekonomického využitia.
Napríklad pod kategóriou pôda sa rozumie prírodné bohatstvo a nerastné zdroje, ale už aj obchodovateľné pozemky podľa katastrov intravilánov a extravilánov obcí, v zmysle ich investičného využitia, nielen čisto pôda pre poľnohospodársku výrobu.Už sú aj odpovede na sporné otázky, ako označiť prírodné bohatstvo nachádzajúce sa v oceánoch a na dne vodných plôch, ako označiť vzdušný priestor nad krajinou či mimoplanetárne zdroje (viď seriózne ohlásený predaj pozemkov na Mesiaci).
Pod kategóriou kapitál sa už nerozumie iba vlastníctvo výrobných prostriedkov, či poklad v podobe drahých kovov a hmotných peňazí – teda hotovosti. Dnes je kapitálom každé zaúčtované a evidované bohatstvo nielen v podobe cenných papierov, cenín, ale i v podobe elektronických záznamov, zhmotňovaných vo finančných jednotkách „plastikovými peniazmi“ a/alebo/aj virtualizované vo virtuálnej realite, teda súhrnne bankový a finančný kapitál. Od prípadu vytvorenia umelej elektronickej meny bitcoin, ktorá sa „ťaží“ na princípe softwarového spracovania, už kapitál nemusí byť ničím iným, iba právom vlastniť. Ale patria sem i zaknihované hmotné statky v podobe nehnuteľností, teda budovy, areály, znova i pozemky, stroje a zariadenia, opäť nerastné bohatstvo tentoraz v podobe surovín, rôzne evidované zásoby hmotných vecí(dnes aj sklady a dokonca odpady a odpadky – viď priemysel recyklácie), ba dokonca z ostatných rokov i emisie z priemyselnej výroby (a aký obchod sa s nimi rozvinul) – a samozrejme technologické celky a samotné technológie a ich inovácie. To už sme v nehmotných právach, takže kapitálom sa stáva samo právo vlastnenia a využívania čohokoľvek, od autorského diela, vynálezov a patentov, po dedičské práva, práva na využívanie nielen vecí, ale i priestoru, času…
V súčasnosti sa z nehmotných ekonomických zdrojov zvlášť vyčlenili informácie, zhmotňujú sa v podobe nosičov dát a rétorikou klasickej ekonómie sa začali nazývať intelektuálnym kapitálom.
Práce ako výrobného faktora sa trendy takisto nevyhli a okrem používania živej pracovnej sily manuálnej, či „technicko-administratívnej“, sa naplno rozvinulo používanie nehmotného prvku v práci, teda používanie vedomostí. Pravdepodobne mal Marx pravdu s vyjadrením narastajúceho zotročovania práce, pretože pri zdôrazňovaní významu ľudskej pracovnej sily v modernom výrobnom procese sa od šesťdesiatych rokov 20.storočia sa začal najprv v manažérskej a dnes i ekonomickej praxi (napr. pri predaji podnikov, alebo pri lákaní zahraničného kapitálu do krajiny) používať pojem ľudské zdroje, ľudský kapitál, vyjadrujúci naviac nielen pracovnú silu, ale i kvalifikáciu, organizovanosť a motivovanosť pracovníkov a sem niekam sa potichu prepašovali i vedomosti pracovníkov.
Zo širokých výskumov ekonomickej praxe i manažérskych trendov však vôbec nevyplýva, že by si vlastníci podnikov, ale aj manažéri priznali, že pre nich začína byť pri produkcii zaujímavé niečo, čo nie je zatiaľ ani podchytiteľné a preto i evidovateľné v účtovníctve a teda ani vecne a ekonomicky.
Pre tú „metafyzickú“ podobu tohto ekonomického zdroja spojeného s prácou, sa ujal v ekonomickej praxi názov intangibles, teda neuchopiteľné, pretože ekonómovia to v evidencii i účtovníctve zatiaľ málokedy dokážu podchytiť, nie ešte oceniť, teda pridať tomu zodpovedajúcu finančnú hodnotu. Pracovník je za svoju prácu platený ešte i dnes v druhej dekáde 21.storočia prevažne časovou mzdou, odpracuje si počet hodín a dní a takto je aj vypočítavaná jeho odmena za prácu, teda v skutočnom účtovníctve podniku „náklad“ za vynaloženú námezdnú prácu.. Progresívnejším spôsobom je odmeňovanie za výsledok, za výkonnosť vo výrobe či pri poskytovaní služby. Zatiaľ ale pracovník nie je odmeňovaný za použitie svojich vedomostí . O možnostiach dať si originálne postupy či vedomosťou vytvorené dielo patentovať alebo chrániť ako osobné know-how ani nehovoriac, tu stojí proti tvorcovi celý front podnikových a korporátnych právnikov, ženúcich takýchto odvážlivcov okamžite pred súdy. A tak zamestnanci spolu so svojou prácou odovzdávajú vo výrobnom procese práve to, čo sa označuje za neviditeľné aktíva (intangibles) a čo spôsobuje vznik nadhodnoty alebo vysokú konkurencieschopnosť služby a tovaru, teda i podniku samotného.
„Jednou z dimenzií pracovnej sily je vedenie (vedecké poznanie, veda), ktoré je možné aplikovať pri výrobe,“píše M.Brabec v stati o výrobných silách „Historický materializmus, Gerald Cohen a analytický marxizmus“ a pokračuje, že „vedomosti či znalosti sú tak súčasťou výrobných síl, i keď nie sú materiálne. Táto zložka výrobných síl sa nazýva „subjektívnou dimenziou výrobných síl“ a je oveľa dôležitejšia ako jej „objektívna dimenzia“, tj.výrobné prostriedky, pretože rozvoj poznania stojí v centre rozvoja výrobných síl. Ak spoločnosť príde o výrobné prostriedky, ale zachová si poznatky, môže si výrobné prostriedky opäť rýchlo vytvoriť, ale naopak to neplatí.(70)“
Iba máloktorí jednotlivci dokážu so svojim know-how alebo čo i len schopnosťou sproduktívniť vedomosti „utrhnúť“ sa zo systému zamestnanec-zamestnávateľ a osamostatniť sa tak ako to v dekáde do roku 2000 a po roku 2000 dokázali Bill Gates, Steven Jobs či Mark Zuckenberg, napriek tomu, že celá administratíva EÚ sa vrhla na „výrobu start-upov“ od ktorých si sľubuje tvorbu týchto nových ekonomických zdrojov – vedomostí.
Odkazy
(66) Svet v bode obratu, stať Otázky ekon.modelovania, str.124,
(67) Schweickart – Ekon.demokracia, str.76,
(68) Schweickart – Ekon.demokracia, kap.5.1.Demokracia na pracovisku,str.149,
(69) Svet vc bode obratu, stať Otázky ekon.modelovania, str.124-125,
(70)Dinuš – Marx a spoločenské zmeny, M.Brabec v stati o výrobných silách „Historický materializmus, Gerald Cohen a analytický marxizmus str.115-116,
