Prvá základná črta ekonomického systému ekonomickej demkracie
Túto črtu ekonomickej demokracie som už popisoval podrobnejšie jednak v Otázkach modelovania(29)…, tak i v knihe „Coopindustria – podnik fungujúci na princípoch zamestnaneckej samosprávy“(30). Napriek tomu si trúfam zopakovať základný obsah problematiky práve preto, lebo ani „nadšenci“ kolektívneho vlastníctva z radov radikálnej ľavice nedokázali prijať posun situácie, ktorý nastal v 21.storočí práve v oblasti vzťahov zamestnanci – zamestnávatelia.
Takže opakujem, že v probléme spoluúčasti zamestnancov na rozhodovaní v podniku narazíme predovšetkým na otázku, kto sú vlastne zamestnanci. Faktom je, že už dnes sa v podnikovej praxi členia pracovníci v organizácii na tzv. „federálny trojlístok“ pracovných síl, tj. kmeňoví zamestnanci pracujúci na základe riadne uzatvoreného pracovného pomeru, dočasní pracovníci pracujúci na dohodu a čiastočnú pracovnú zmluvu, „outsourcovaní“ pracovníci, ktorí pracujú na dodávateľskom základe podľa kontraktu/zmluvy o dielo, dodávateľskej zmluvy, mandátnej zmluvy a podobne. V organizáciách nepodnikateľského charakteru navyše pracujú dobrovoľníci, ktorým sú aspoň preplácané určité výlohy a náklady spojené s činnosťou v prospech organizácie .
V knihe Coopindustria som sa pokúsil toto členenie federálneho trojlístku rozviesť podľa definovanej črty zamestnaneckej samosprávy do správnych ekonomických parametrov(31). V iniciačnom diele D.Schweickarta sa zatiaľ abstrahuje pojem „zamestnanec“ na pracovníka podniku, pričom tento podnik je chápaný ako spoločenstvo ľudí vo výrobe. Podľa autora sa takisto mení postavenie práce, ktorá už nebude nákladom vo výrobe, teda bude vylúčená z pracovného procesu ako základné aktívum podniku, základný prostriedok resp. výrobný faktor.
Keďže majiteľmi práce sú sami zamestnanci a tí si budú rozdeľovať hospodársky výsledok podniku, budeme mať s týmto definovaním črty ekonomickej demokracie pri modelovaní problém, ktorý pomenujem ako
„kam zaradiť prácu, ak už nebude nákladom ani ekonomickým zdrojom vo výrobe?“.
Pre klasických ekonómov je práca výrobným faktorom, ktorý sa vo výrobnom procese spotrebúva ako náklad. Marxistická teória sa predsa pozerá na prácu ako na hlavný prvok tvorby nadhodnoty (surplus, angl.) a nakoniec i socialistická ekonomika pracovala s oceňovaním práce pracovníkov vo forme mzdy.
Otázkou pre vytvorenie životaschopného modelu je nastaviť prácu ako ekonomický prvok tak, aby vchádzal do systému výroby a zároveň aby účastníci práce si speňažené výsledky práce vo forme hospodárskeho výsledku podniku na výstupe rozdeľovali pri demokratickom prerozdeľovaní hospodárskeho výsledku podľa zásady „jeden pracovník rovná sa jeden podiel“ a aby sa neuchýlili k tomu, že „zisk“ bude celý prerozdelený a vyplatený, takže po niekoľkých rokoch môže v prípade stratovosti dôjsť k javu, že si podnik sami vyplácaním zisku „vytunelujú“.
Odkazy
(29),(30), Coopindustria,ibid.str.109 a 181,
(31).Coopindustria,10.1.Čo je „federálny trojlístok“,str.75,obr.22
