Pojem socialistická civilizácia u nás azda prvý raz použil Doc. František Škvrnda, okolo 21.decembra 2024,a to v článku na webstránke Tvorba.net. Ujal som sa tej témy, pretože ma nadchol ten fakt, že som túto civilizáciu ešte zažil a žil som v nej do decembra 1989 a dnes už je zanesená nánosom histórie takmer ako Veľká Morava spred tisícdvesto rokov. Venoval som sa už v troch materiáloch tomuto javu, socialistickej civilizácii, a pokračujem v bádaní ďalej. Dnes 10.5.2025

lustráciu, zobrazujúcu sen každého mladého chlapca, tu ponechávam: Byť zohnutý po kolená v rieke, pozerať na dno s kamienkami a hľadať poklady, ktoré odhaľuje prúd rieky z usadenín. Takto sa odkrývajú „poklady minulosti“. A sem patrí aj to hľadanie a preosievanie spod nánosov antikomunzmu tých pokladov socialistickej epochy, akú sme prežívali v 1948 – 1989. Z temných vôd sa vynára priečelie Parku kultúry a oddychu(PKO) v Bratislave, kultúrneho chrámu, zbúraného „len tak“, asi zavadzal…NA OBRÁZKU VĽAVO HORE PRIEČELIE VCHODU DO PKO…

Pád socialistických štátov v strednej a východnej Európe bol pre socialistickú civilizáciu veľkým úderom.

Po Novembri 1989 sa vyrojilo „toto“: „Ruky nás už bolia od toľkých správ o práci a pracovnom nasadení, v televízii nič iné nevidíme, iba prácu a pracovné nasadenie a pracoviská, už toho máme dosť!“…A dnes by sa dalo parafrázovať: Ak nemáte dolu pod televíznym prijímačom handru na zachytávanie krvi a lavór zachytávajúci vytekajúce sračky a grce, potiažmo orgány v priamomo prenose, radšej si „telku“ ani nepúšťajte. A mladé generácie? Už sa nehrajú na zbojníkov a pandúrov, ani na partizánov, už sa hrajú na supermanov a nepolapiteľných zloduchov…a strieľajú už nielen detskými pištoľkami…

Na reklamy sa vynakladajú miliardy eur, tv-reklama je už takmer polovičným programom každej relácie a trvá minimálne päť minút, niekedy aj dvadsaťpäťminút. A na osvetové programy, napríklad o dejinách, sa musia zbierať granty,, aby mohli byť vôbec nakrútené…

Kultúrne dedičstvo

Možno po prvý raz v histórii kultúry celý kultúrny obsah cielil na život a prácu chudobných vrstiev obyvateľsrva (ukazovanie histórie) a na prácu a život obyčajného pracujúceho. Aj keď kritike v súčasnosti podlieha celá komplexná kultúra socializmu ( od 1948 po 1989), úplne sa v kritike ignoruje fakt, že obsah kultúry bol cielený na život a prácu ľudu, obyčajných ľudí, ich rodinný a pracovný život, na ich kultúru. Novodobí kritici poznajú iba pojem „socialistický realizmus“. Zabúdajú však, že bolo potrebné pre široké ľudové masy podchytiť stav a proces vytvárania novej civilizácie. Napríklad filmy ako Drevená dedina, Lazy sa pohli, Priehrada, filmy o kolektivizácii poľnohospodárstva, filmy o priemyselnom robotníctve, o železničiaroch, o ženách v obchode, o baníkoch… hrdinom príbehov odrazu neboli šľachtici, alebo rytieri, alebo budúci svätí, hrdinami boli obyčajný železničiar, obyčajný pastier oviec (Detvianske pastorále), obyčajná žena za pultom, obyčajní doktori a obyčajní pacienti( Nemocnica na okraji mesta), atď, atď. Aký to obrovský rozpor oproti hrdinom zo sveta milionárov (Dallas, Denver klan) a oproti „hrdinom“ z krimináliek a thrilerov z kultúr trhovej sféry (Krstný otec, Bullitov prípad, Pecnosť Apačov v Bronxe, atď.

Už ani nehovoriac o zobrazení histórie v kultúrnych dielach (knihy), vo filmoch (celá filmografia o 2.sv.v. a o SNP,) o husitstve (trilógia Proti všem, Jan Hus, Jan Žižka), celá rozvinutá kultúra rozprávok, kde dobro vždy víťazí nad zlom (…a princ prichádza z východu, hm…), kde sa dielo vysmieva z „pánov“ (Dařbujan a Padrhola, Císařuv pekař – pekařuv císař), filmy, ktoré nakoniec v ére 1.republiky začali Voskovec a Werich…nap. ich film Hej rup!

A v architektúre, ktorá zobrazovala možnosť masového zhromaždenia a mohutných priestorov (mimochodom odrážajúc často geniálne trendy LeCorbusiera a ďalších západných architektov), o ktorých dnes antikomunisti pohŕdavo hovoria ako o „socialistických stavbách“ a komunistických areáloch ( aj preto ich hromadne búrajú – príkladom buď Park kultúry a oddychu v Bratislave na nábreží Dunaja, ale i budova Istropolisu, aj takmer omylom zbúrané budovy obchodného domu Dunaj na nám.SNP v Bratislave – tá stavba už bola demolovaná až na betónový skelet, ale v roku 2024 sa niečo odohralo…a developer vracia budovu do približne podobného stavu). Veľmi kritické vyjadrenia boli ku budove hotela Kyjev v Bratislave, ba k samotnej budove bývalého Prioru a vôbec ku Priorom v krajských mestách. Naposledy ma zarazilo pomenovanie Polikliniky na Tehelnej v Bratislve ako „socialistická megastavba“…nuž, Bory nemocnica postavená na úrodnej pôde Dúbravky po roku 2010 za demokracie, to je iná káva…

Kritizuje sa, že z mnohých historických areálov sa počas socializmu stávali kasárne, sklady JRD, celé „dielo“ Černí baroni“ sa odohráva vo vojenskom areáli zámku…ale zabúda sa, že prvé zábory týchto areálov sa konali hneď po vojne, uskutočnili ich vlády do roku 1948, lebo to boli aspoň zachovalé a nevyužité stavby. Obrovská kritika Bratislavského hradu: Ale treba si dať vedľa seba fotografiu Hradu a okolitého areálu do roku 1963 (troska a náletmi zanesená húština) a potom keď bol areál Hradu a samotný hrad na podnet umelcov Janka Alexyho a architekta Piffla obnovený do plnej krásy – o tom svedčia fotografie Hradu zo sedemdesiatych rokov…jednoducho, prioritu mali stavby pre ľudí a pamiatky prišli na rad až keď už bolo pre ľudí dosť postaveného…

Je to iniciačný článok, pretože širokú oblasť kultúry by mali spracovávať ľudia z kultúry. Preto som sa zameral hlavne tak „archeologicky“ bádavo na budovy, ktoré si pamätám. Aj preto HRAD, lebo ako dieťa som vnímal, ako sa menil z historickej ruiny a hanby nad mestom, potom za socializmu na majestát štátnosti, preto i PKO Park kultúry a oddychu, kam ma za môjho detstva brávali rodičia ešte s kočíkom po nábreží na vychádzky, neskôr na kolotoče, boli tam výstavy ako Incheba, Flóra kvety, chodil som tam na tanečné, boli tam koncerty a – medzinárodný festival Bratislavská Lýra. Stavba doplatila na to, že v nej bol aj zjazd KSS.

Pár fotografií dolu: