Pojem socialistická civilizácia u nás azda ako prvý použil Doc. František Škvrnda a to v príspevku na Tvorbe.net. Bolo to nedávno, v decembri 2024,a to v článku „O príťažlivosti socialistickej civilizácie…“
Chcem sa venovať bádaniu v histórii, práve o socialistickej civilizácii. A to najmä u nás. Na Slovensku a v Československej socialistickej republike. Čím sa SOCIALIZMUS odlišoval od kapitalistického výrobného systému? Bolo to celospoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov, ktoré prešlo do rúk štátu (národné podniky),plánovitosť rozvíjania hospodárskych a sociálnych vzťahov (päťročnými plánmi hospodárskeho rozvoja) a úsilie zamerané na rovnomerný a celospoločenský pokrok v hospodárskej a sociálnej oblasti (zvyšovanie životnej úrovne pracujúcich).Týmto trom črtám sa budem ďalej venovať. Ing.Peter Zajac-Vanka, národohospodár, nar.1955, DNES 4. mája 2025
A majme na pamäti, že pojem
civilizácia –ie, žen.rod, je vyšší stupeň rozvoja spoločnosti, najmä v oblasti technického a výrobného usporiadania; kultúra v takejto spoločnosti: vyšší stupeň vzdelanosti a hmotného blahobytu, úroveň spoločenského rozvoja a materiálnej kultúry v danej epoche;
Civilizácia je úroveň spoločenského vývoja, ktorý dosiahla určitá ľudská spoločnosť, súhrn jej materiálnych a duchovných výdobytkov.
Zaoberať sa civilizáciou namiesto národmi je prax, ktorú považujú za samozrejmú orientalisti, historici staroveku, archeológovia a antropológovia.
Od roku 1989 je to ešte iba 35 rokov. Zdá sa však, že pre mladé generácie je to „stredovek“. Áno, priveľký podiel má na tom posun poskytovania informácií cez informačné médiá. Ešte aj tie rádoby objektívne sú poriadne antikomunistické. V tej dobe ešte neexistoval internet a sotva čo bolo zachované na nejakých mediálnych nosičoch, ponajviac v televíznom vysielaní a filmovom spracovaní plus fotografie. A písané tlačené na papier texty: tie boli likvidované v ďalších dekádach po tisíckach TON, takže chvalabohu že ešte že dnes žijú pamätníci tej doby. A môžu hovoriť. Mnohí majú ale „poškodenú pamäť“ horšie ako tie dokumenty papierové a na elektro nosičoch. Denný nátlak masovokomunikačných zdrojov a manipulácia politikmi im ovplyvnil ich názor. Umierajú v presvedčení, že „to nie ja, to nie my, ale to oni – tí komunisti“. A pritom boli mnohí členmi KSS. .. – to už – nevedia…
Je to potom výzva pre nás, „dokumentaristov“. Výzva mapovať, zachovať, vyhodnocovať, spracovať a prinášať pravdivé informácie a fakty. Mnohé som sa podučil od profesora histórie Matúša Kučeru. Prakticky som s ním bol až takmer po jeho smrteľné lôžko. Veľa mi povedal o Veľkej Morave a Svätoplukovi. Naučil ma používať pohľad historika. A zaviazal ma, že sa mám stať tým, čím boli kronikári tej doby. Veľa sa totiž už po 1200 rokoch nenašlo z histórie tej doby. Ale i tak toho vieme dosť vďaka kronikárom tej doby. A tak ako dávno sa zabudlo na to, čo bolo pred dvanástimi storočiami, tak neskutočne rýchlo sa stratilo to, čo by charakterizovalo dobu socializmu u nás od 1948 po 1989. Alebo od 1917 po 1990 vo svete.
A predsa treba skúmať, skladať mozaiku tej doby. Už nie pre nás – pre budúce generácie. Aj keď správne profesor tvrdil, že „dejiny sa píšu pre súčasníkov“. Preto treba vždy to porovnanie so súčasnosťou a občas i taký ten pohľad očami dnešných mladých…
Ilustrácia – vlastná fotokoláž, zobrazujúca sen každého mladého chlapca: Byť zohnutý po kolená v rieke, pozerať na dno s kamienkami a hľadať poklady, ktoré odhaľuje prúd rieky z usadenín. Takto sa odkrývajú „poklady minulosti“. A sem patrí aj to hľadanie a preosievanie spod nánosov antikomunzmu tých pokladov socialistickej epochy, akú sme prežívali v 1948 – 1989.
