Analýza, ktorá nebola povšimnutá a preto sme došli tam, kde sme v roku 2023…
Ing.Peter Zajac-Vanka v novembri 2011: Na Slovensku už nemáme slovenskú ekonomiku, ale ekonomiku na Slovensku!
Tak tento text sa objavil ako zabudnutý článok z besedy na Klube Nového Slova z novembra 2011 a je zverejnený aj na webe Slovo https://noveslovo.eu/archiv/aku-ekonomiku-vlastne-ma-slovensko/ z 26.11.2011. Nuž škoda. Nikto z vládnych činiteľov, ani politikov, nepovažovali „akési drísty“ prezentátora z Klubu Nového Slova za dôležité, aj keď sme boli v tej diskusii dvaja prezentátori, druhým bol František Škvrnda, docent z Ekonomickej univerzity Bratislava, ktorý hovoril iné veci navyše toho pohľadu PZV. Škoda? Nie: bieda slovenskej inteligencie!
Dnes už vieme, kam sme takto došli, píše sa rok 2023…
článok:
Ing.Peter Zajac-Vanka: Akú ekonomiku vlastne má Slovensko?
Prvý raz zverejnené na webe časopisu Slovo 26.11.2011
Kde sa nachádzame?
Naše Slovensko sa posunulo za 22 rokov do globálneho ekonomického priestoru s totálne otvorenými „dverami“ ekonomiky (bez hraníc v rámci EÚ, so spoločnou menou euro, členstvom v NATO a OECD) a priestor zaplnili problémy makroekonomiky i mikroekonomiky totožné s tými, aké sú v EÚ a USA, teda v euroatlantickej civilizácii Západu. A, žiaľbohu, nachádzame sa v hlbokej ekonomickej kríze, niektorí to definujú ako systémová kríza kapitalizmu. Otázka znie: je to tá všeobecná kríza kapitalizmu, ktorú predvídal Marx?
Slovensko je od 1993, čiže už 18 rokov samostatné a to prvý raz v histórii slovenského národa. Ak Československo bolo „rodičom“, dnes sme už dospelí a máme vlastnú politickú reprezentáciu, máme vlastnú technickú i riadiacu inteligenciu, avšak nevlastníme ekonomické produktívne zdroje, respektíve výrobná základňa Slovenska je podľa odhadu tak na 95 % v zahraničných rukách, takisto bankovníctvo takmer na 98 % a obchod takmer na 90 %. Preto nie je správne hovoriť „slovenská ekonomika“, ale „ekonomika na Slovensku“.
Žijeme vo výrobnom ekonomickom systéme zvanom kapitalizmus, to podľa toho, čo je základom vlastníctva a hnacou silou produkcie: kapitál vložený a z neho sa tvoriaci zisk. Sme v rozvinutej a otvorenej globálnej trhovej ekonomike, v zastupiteľskej demokracii so slabou volebnou účasťou a teda i slabou spoluúčasťou občanov na kontrole a riadení štátu, v sociálno-ekonomických podmienkach kopírujúcich v pozitívach tak dvadsať rokov oneskorene vyspelejšie krajiny EÚ, avšak s bolestne okamžitým negatívnym vplyvom na sociálnu úroveň likvidovaného sociálneho štátu v rámci neprosperujúceho kapitalizmu.
A svet?
Posunul sa do globálnej ekonomiky, spútanej „globálnou dedinou“ technológií, realitou sú klimatické zmeny, geopolitické zmeny ktoré menia póly svetovej ekonomickej situácie od trojuholníka USA-EÚ-Japonsko k priestoru B-R-I-C (Brazília, Ruská federácia, India, Čína) s dominanciou Číny, Tichomorie s dominanciou Japonska, Južnej Kórey, Indonézie a Singapúru (krajiny APEC) a dnes sme uprostred víru nepokojov v sociálnej oblasti po celom svete.
Samotná Čína ekonomickým rastom 10 i viac percent HDP už niekoľko rokov ba i cez celú jednu dekádu momentálne vytvára globálny trh pre svoje tovary a dnes i investície po celom svete.
Paradoxy
Žijeme v dobe paradoxov, kde dva protikladné názory môžu byť súčasne správne. Takisto v živote, môžeme si želať kontinuitu vývoja, zároveň túžime po zmenách a oboje „dostávame“ odrazu, teda musíme sa naučiť rovnováhe protikladov.
Môj pohľad ekonóma a mysliteľa v manažmente
Môj pohľad ekonóma a mysliteľa v manažmente je, že žijeme život plný paradoxov, paradoxom sú paradigmy života a zvykov v „druhej civilizačnej vlne“ priemyselnej industrializácie (snaha udržať zamestnanosť lákaním zahraničných investorov, uprednostňovanie masovej výroby v montážnych halách a logistických služieb v doprave pred výskumno-vývojovými laboratóriami spojenými s „klastermi“ produkcie).
Pritom vlastne technológie a pracovný život už naplno vytvorili prostredie „tretej civilizačnej vlny“ (podľa Tofflerovcov), teda demasifikáciu výroby, individualizovanú spotrebu, využívanie informácií a až vedomostí ako výrobného faktora, manažérske myslenie, diskontinuálny vývoj spoločnosti, rozpor medzi objavujúcim sa manažérskym myslením „tretej vlny“ a ekonomickým myslením hlboko položeným do „druhej vlny“ (s dominanciou nielen dogmy klasickej ekonómie, ale i ideológiou neoliberalizmu a jej presadením sa v praktickej politike a následným zlyhaním počas kríz od roku 2007 doteraz).
Americký mysliteľ v manažmente Peter F. Drucker hovorí ,že „ v podstate ide o to, že makroekonomická teória už nemôže byť základom ekonomickej politiky, pretože nikto nevie, čo sa stane. Politickí vodcovia nemajú žiadnu ekonomickú teóriu, ktorej by mohli dôverovať“.
Tvrdí, že ekonómia zajtrajška bude musieť odpovedať aj na otázku, akú súvislosť vidíme medzi spôsobom, akým riadime podniky, a výsledkami. Budú musieť odpovedať na otázku, čo sú to výsledky. Tradičná odpoveď – súčtový riadok zisku a strát – je klamlivá. S takouto filozofiou nemožno nájsť patričný vzťah medzi krátkodobým a dlhodobým hľadiskom. Pritom práve rovnováha medzi týmito pohľadmi predstavuje kameň úrazu.
Organizačná a ekonomická stránka ekonomiky na Slovensku
Vynechám verejnú správu územných celkov a miestnu samosprávu, ako aj štátnu správu vecí verejných, vynechávam celú oblasť dobrovoľníckych a občianskych združení, nevládnych organizácií a priamo definujem len ekonomickú výrobnú sféru.
Poznámka k 07 2023: A práve tá sféra nevládnych organizácií, „neziskoviek“, zrazu pri novej moci slovenských vlád ovládla dianie a ekonomiku na Slovensku úplne. S tichou toleranciou cudzieho kapitálu…
Zásadné charakteristiky ekonomiky na Slovensku
Výrobná základňa spoločnosti je takmer na 95 % v rukách súkromných, neštátnych, takže štát nemá možnosť z nich získavať príjem inak ako daňovými odvodmi a správnymi poplatkami.
Obchodná sféra i banková sféra je výhradne v rukách súkromných, výnimku tvorí Slovenská záručná a rozvojová banka, poskytovateľ úverov a záruk podnikateľom a Národná banka Slovenska ako správca euromeny v SR. Ak si myslíte, že Slovenská sporiteľňa a.s. alebo Tatrabanka a.s. je slovenská, vyvedie vás z omylu výpis z Obchodného registra. Prvá patrí nemeckej Erste Group, druhá Rakúskej Reiffeisen Group. Tak ako Slovenská poisťovňa bola po privatizácii odpredaná nemeckému poisťovaciemu koncernu Allianz, podobne dopadli i iné poisťovne, družstevná Kooperativa je v rakúskych rukách Wiener Städtische, podobne dopadla i Slovenská životná poisťovňa, ktorá bola budovaná „zdola“ v 90. rokoch, bola predaná finančným „žralokom“ už pod názvom Kontinuita a ďalej predaná do skupiny Wiener Städtische. Banka ČSOB, plným názvom Československá obchodní banka, ktorá bola značkou záruky a platbyschopnosti počas celého obchodného a devízového monopolu ČSSR, bola po krízových privatizačných machináciách predaná belgickej finančnej korporácii K&H, Komunálna banka, pôvodne určená pre regióny, samosprávy obcí a miest, bola predaná do belgickej skupiny Dexia a (našťastie včas) jej podiel odkúpila finančná skupina Penta, takže sa bude volať Prima banka, i keď človek nevie, kto vlastne kontroluje majetkovo skupinu Penta.
Prijatím eura sme získali do peňaženiek jednu zo svetových mien, rovnakú ako majú Nemci či Rakúšania, používa ju viac ako 300 miliónov ľudí v Európe, okrem toho sa dá eurom platiť po celom svete. Zároveň sme však stratili svoju fiškálnu samostatnosť pre národohospodárske ciele – ale vlastne sa ich ani nik nechystá definovať a plniť .
Príjmy do štátneho rozpočtu sú tvoria odvody daní a poplatkov organizácií, nepriame dane ako DPH, dane a odvody domácností, teda občanov. Nič iné neexistuje.
Tvorba nových zdrojov v ekonomike prakticky neexistuje, spolieha sa na pasívny prílev zahraničného kapitálu, ktorý však zostáva vlastníkom zdrojov, alebo ich využíva zdarma či za symbolické poplatky (voda, prenájmy, AT), štát rezignoval na aktívnu tvorbu zdrojov (iba ak by sme ponechali rodenie a výchovu mladej generácie ako ľudské zdroje)
Záchranou verejných financií a pomocou pre tvorbu a modernizáciu priemyselnej i verejnej infraštruktúry sú v predvstupovom období a hlavne po vstupe do Európskej únie fondy EÚ, prerozdeľované cez rôzne fondy štrukturálne i sociálne (celkovo sa teraz hovorí o príleve 14,5 miliardy eur).
Napriek tomu si Slovenská republika požičiava miliardy eur na svoju správu a rozpočty, zadlžovanie síce kritizovali liberáli, ale sami po rozpredaní štátnych aktív v podobe privatizácie kľúčových podnikov už len vydávajú štátne dlhopisy a preberajú úvery. Dnes najdôležitejšie pre ministra financií SR je plniť „dlhovú službu“, pričom už platíme iba úroky z úverov, k samotnej istine, čiže splateniu dlžnej sumy, sa už nedostávame!
Okrem toho, je tu ešte značná časť ekonomiky, ktorá je „šedá“, tvoria ju fuškári, dlaňovky, peniaze plynúce z ekonomickej činnosti nezachytenej v účtovníctve, a ešte väčšia hodnota ekonomiky sa pohybuje v „čiernej“ ekonomike, to sú úplatky, finančné toky plynúce z organizovaného zločinu, pašovania, drog, falzifikátov, prostitúcie, „kufríkových“ obchodov, dnes dokonca už presahuje do virtuálnej ekonomiky práve podstatou svojej krimi-činnosti (podvody, neoprávnené presuny kapitálu, ale možno i investovanie reálnych peňazí prepratých a alokovaných do virtuálnej ekonomiky).
Tri skupiny organizácií v podnikaní (výrobná a obchodná sféra)
Dominantné v ekonomike sú nadnárodné korporácie, z ktorých u nás žiadna nesídli a nemá rozhodujúcu centrálu, teda pôsobí tu vo forme organizačných zložiek zahraničných osôb, alebo ako „samostatná firma“ s väčšinovou kapitálovou účasťou. To sú firmy a výrobné podniky často s inými názvami ako nadnárodné korporácie, ale kapitálovo do nich integrované.
Typickým príkladom je krásny názov Slovnaft a.s., dnes v majetku pôvodne maďarskej MOL korporácie, v neprehľadnom majetkovom prepojení ruského a amerického kapitálu, pod kontrolou maďarského manažmentu, alebo Slovenský plynárenský priemysel a.s. s francúzskym, ruským a nemeckým kapitálom, kde slovenský štátny majetkový podiel (i keď nie symbolický) nedokáže presadzovať ekonomický záujem štátu, prípadne Slovenské elektrárne, Západoslovenské elektrárne, Stredoslovenské elektrárne, či Východoslovenské vodárne, a ďalšie podniky so „slovenským“ prídavkom v názve, to všetko sú „vlastenecké“ názvy podnikov vo vlastníctve zahraničných investorov. Všetko dôsledok výpredaja výrobného potenciálu cez privatizérov, alebo dokonca pravicovými vládnymi garnitúrami do zahraničia.
Rozšírené a prakticky často takmer monopolne na trhu sa pohybujúce sú zahraničné firmy a podniky, ktoré tvoria subdodávateľskú a obslužnú infraštruktúru nadnárodným korporáciám, v oblasti výroby (montážne haly, logistické centrá, stavebné a dodávateľské firmy) v oblasti služieb finančných, telefonických a telekomunikačných (operátori, technické služby prenosu dát, informačných technológií, prepravy, ale i personálnych služieb ako „recruiting“ a rozvoj pracovnej sily, v oblasti obchodu, právnych služieb, atď). Sú to firmy v zahraničných rukách získané od slovenských privatizérov, ktorí nezvládli ekonomický rozvoj, alebo podniky so ziskom predali zahraničným vlastníkom. Slovenský názov firmy už zostáva iba marketingovou značkou pre domácich spotrebiteľov, napríklad taký pivovar Topvar či Šariš, oba sú súčasťou Juhoafrických pivovarov (SAB), alebo Zlatý Bažant Hurbanovo, súčasť holandskej nadnárodnej firmy Heineken. Kto by si pomyslel, že Slovenské liečebné kúpele a.s Piešťany sú súčasťou maďarskej Danubius Hotels skupiny s americkým kapitálom, alebo že Michalovská mliekareň, vyrábajúce známy syr Karička, je vlastne francúzska, patrí kapitálovej skupine BEL, dnes Syráreň Bel Slovensko, rovnako ako množstvo iných výrobní potravín na Slovensku. Takže kupujeme výrobky vyrábané na Slovensku, i keď ich majiteľom sú zahraniční investori. Pôvodní slovenskí privatizéri slovenských priemyselných podnikov, ako napríklad majitelia Matador a.s. Púchov, zvolili radšej rentiérstvo pre svojich potomkov 49-percentným podielom na podnikaní a odpredali svoje podiely, strategické rozhodovanie a niekedy i celý podnik zahraničným investorom, v prípade Matadoru nemeckej nadnárodnej korporácii Continental, takže Slovensko stratilo disponovanie a kontrolu nad výrobným potenciálom fabrík v Ruskej federácii, v etiópskej Addis Abebe, nad obchodnou sieťou pneuservisov v SR i v ČR a Maďarsku. Už nie sme schopní pôsobiť na medzinárodných trhoch ani aspoň tak ako český ČEZ, ktorý na medzinárodnej „obchodnej šachovnici“ pôsobí nielen na Slovensku, ale i v Rumunsku, Bulharsku a Turecku a pritom mu „doma“ konkurujú taliansky ENEL a nemecký E.ON či RWE. Absolútne sme stratili medzinárodnú iniciatívu, aj v porovnaní s českým priemyslom.
Subdodávateľské firmy sa väčšinou nachádzajú novovybudovaných „priemyselných parkoch“ po 1999 roku zriaďovaných na zelenej lúke za obcami či mestami (Kechnec, Malacky,Vrútky, atď), firmy v službách a obchode sú prevažne umiestňované v bizniscentrách, v administratívno-správnych budovách, poznáme siete obchodných centier, nákupných galérií, hypermarketových objektov.
Nie až tak ako v Českej republike sú rozšírené domáce firmy, ktoré sú prevažne tiež v postavení subdodávateľov, máloktorá je orientovaná na zahraničný trh, alebo čisto na domáci trh, sú to domáce „eseróčky“, „akciovky“ a živnostníci v obchode, službách, niektoré vo výrobe.
Ani také domáce firmy ako obchodné siete CoopJednota či TernoCBA už dávno nie sú „ družstevné“ podľa zásad družstevnej demokracie, udržujú iba členstvo vernostnými kartami a obávam sa, že akútne to budú kandidáti na prechod do vlastníctva zahraničného investora.
Živnostníci a poľnohospodárske podielové družstva či súkromné farmy, ktoré vyrábajú po okrajoch ekonomickej reality, tvoria také drobné podhubie ekonomiky, sú rozdrobené a často veľmi podkapitalizované, takže bez dotácií Eurofondov by poľnohospodárstvo nemohlo produkovať. Dva neúrodné roky môžu poľnohospodárstvo zničiť úplne, takisto živnostníci počas krízy dlhšej ako dva roky za sebou môžu skončiť (a aj končia) veľmi rýchlo v stratách a bez objednávok.
Charakteristiky a zdroje firiem na Slovensku
Finančné zdroje, to je prevažne cudzí investičný kapitál, a/alebo bankový úverový kapitál (offshoring), leasing, podkapitalizované sú hlavne domáce firmy, žijúce v jednoročných etapách, ktoré náhly výpadok v toku peňazí dokáže „zhodiť“ do straty a bankrotu. Bankrot už je trvalým a chronickým javom zániku malých firiem na Slovensku a vôbec „neslúži“ na vyčistenie či ozdravenie ekonomiky podľa liberálov, skôr po bankrotoch zostávajú roky sa vlečúce právne spory a rodinné tragédie.
Podstatným pre zahraničných investorov je, že pri minimálnych odvodoch a často odpustených daniach príjmy očistené od nákladov tvoria značnú časť zdrojov a sú vypumpované z firmy do materskej spoločnosti alebo odvádzané vo forme nezdanených dividend (podielov na zisku).
Materiálne vybavenie – množstvo firiem pracuje s vypožičanými zdrojmi (na leasing, ako vklad do firmy, prenájmy pôdy, budov, technológií, častý outsourcing nielen v službách) To potom spôsobuje, že pri bankrote firmy nie je možné zabezpečiť spravodlivé vyrovnanie s veriteľmi, prípad leteckej spoločnosti SkyEurope nebol ojedinelý.
Štát má minimálne podiely vlastného majetku v tzv. strategických spoločnostiach, rozdrobené zdroje, prírodné zdroje celospoločenské sú na dlhoročné obdobia výhradne zablokované zmluvami s nevypovedateľnými podmienkami, čím štátna administratíva stráca dvakrát – raz že ich nemôže používať a raz, že ak by chcela vypovedať zmluvy s investorom, musela by mu uhradiť akoby celý zisk z podnikania po vypovedaní zo zmluvy do konca zmluvného obdobia, často nepochopiteľne uzatváraného na desať, dvadsať i päťdesiat rokov.
Ľudské zdroje ako tovar
Ľudské zdroje : preosievanie na trhu práce „prospektormi“ – súkromnými personálnymi agentúrami spôsobilo, že ľudia sú „dodávaní“ do firiem ako tovar, prakticky okrem malých firiem a živnostníkov nie je šanca pre uchádzača o prácu priameho kontaktu so zamestnávateľom.
Už neexistuje „klasická“ kapitalistická štruktúra zamestnanci a majitelia, vo firmách sa naplno rozvinuli trendy, že zamestnanci tvoria „federálny trojlístok“ pracovníkov vo firmách: kľúčoví zamestnanci na dobu neurčitú, dohodári a pracovníci na dobu určitú, dodávatelia formou SZČO, na faktúru, outsorcovaní, žiadni „proletári“ tam teda nepôsobia a nie sú organizovaní. I keď treba otvorene povedať, že investorov k nám pritiahli možnosti vyplácať nízke mzdy najmä výrobným pracovníkom, to je tá „lacná pracovná sila“, keď sa jeden z riaditeľov v mladoboleslavskej automobilke priznal, že ak by zvýšili platy robotníkom na úroveň materskej firmy v Nemecku, firma by okamžite išla do „červených čísel“, čiže priznal vykorisťovanie pracovníkov nízkymi mzdami.
Vedomosti ako ekonomický zdroj – takmer neevidované, veľké podniky majú „talent management“ a intelektuálny kapitál – pracovníci podpisujú, že všetko, čo urobia a vymyslia v rámci práce, je majetkom firmy, každý počítač je vlastne úkladiskom info a myšlienok pracovníka, čo zostáva po jeho odchode, našťastie sú to formálne a nie skryté vedomosti.
Po organizačnej stránke ešte jeden zdroj – čas – veľmi pružné a „dočasné“ organizačné schémy, ploché a často bez hierarchie u nás – t. j. UNITS (biznis units) – iba produkcia a všetko okolo zákazníka, minimum rozhodovacích či riadiacich hierarchií – tie sú mimo Slovenska,
(Poznámka k času v makroekonomike – teraz to zažívame – eurozóna si „kupuje čas“, teda odsúva bolestivé riešenia na neskôr).
Zhrnutie potenciálnej schopnosti konkurovať
Toto všetko vytvára zdanlivo neriešiteľný paradox obtiažnosti vstupu na trhy:
– z jednej strany ľahké vytvorenie podnikateľského subjektu a živnosti, kde sa môžete okamžite a bez problémov stať na vlastné náklady alebo minimum vstupných investícií obchodným zástupcom, subdodávateľom služby či časti výrobku, ale iba tým…
– z druhej strany nepredstaviteľne vysoko položené latky vstupu na skutočný trh,ak chcete podnikať samostatne a konkurovať na trhu respektíve vytvárať si vlastný okruh zákazníkov, nepredstaviteľne konkurenčný trh s technológiami (technologická náročnosť pôsobenia na trhu ) – napríklad predaj z dvora to riešil – žiadne logistické technológie, obaly, kalibrovanie, len predaj.
Ak sa doteraz podnikateľské kruhy sťažujú na náročnosť byrokratickej štátnej mašinérie pri administratívnom vybavovaní, pomlčia o tom ,že pre občana SR, či je to zákazník, účastník ekonomického procesu, čiže zamestnanec alebo verejnosť, vytvárajú obchodnú byrokraciu, ktorá je takmer neprekonateľná, lebo je právne ošetrená a organizačne striktne predurčená: môžete s podnikom či firmou „obcovať“ iba spôsobom na to vopred právne i organizačne určeným a nijako inak – to sú procesy nákupu, vernostného vzťahu s firmou, procesy distribúcie, procesy platenia a dokonca zaobchádzania s produktom, reklamovania či užívania produktu, procesy uchádzania sa o prácu či odchodu z práce, procesy styku s predstaviteľmi firmy, procesy spoločenského kontaktu i bežného zákazníckeho kontaktu, procesy vzťahov s verejnosťou i komunikácie na verejno-právnej úrovni.A predstavitelia tejto obchodnej byrokracie, cítiac, že majú moc v rukách, sa stávajú rovnako čudne sa správajúcou triedou ako kedysi socialistická byrokracia
Intermezzo z našej ekonomickej histórie
Oproti tomu: kto ešte dnes vie, ako vyzeral komplexný národohospodársky celok ČSSR a systém ekonomických výrobných celkov v Československu? Kto vie, ako boli riadené priemyselné a poľnohospodárske rezorty, ako sa členili na odborové a úsekové oblasti ekonomiky s horizontálnym a vertikálnym usporiadaním, akým vývojom prechádzala organizačná a výrobná sféra, že sme tu mali výrobno-hospodárske jednotky (VHJ), krajské, okresné poľnohospodárske správy, JRD a štátne majetky, že sme mali odborové podniky, ale v rámci zdokonaľovania riadenia i výrobné podniky trustového a koncernového charakteru, že národné podniky až po poslednej reforme 1988 boli transformované na štátne podniky, že existovali vedecko-výskumné ústavy samostatne i v rámci odborových VHJ a robili významný aplikovaný výskum? Že i pri zavedení štátneho monopolu devízového a zahraničného obchodu tu boli výsadné spoločnosti zahraničného obchodu vo forme akciových spoločností navonok so 100-percentnou účasťou štátu (účastinármi pritom boli priamo samotné výrobné podniky) i družstevné podniky, obchodné siete ako Jednota, ale i Zdroj, reštauračné služby RaJ, sieť obchodných domov PRIOR, Otex, … každý pozná iba TUZEX?
A predovšetkým, že to boli všetko výrobné systémy národohospodárskeho komplexu ČSSR, ktoré vo vlastníctve štátu, maximálne v družstevnom vlastníctve, obhospodarovali a vytvárali ZDROJE rozšírenej reprodukcie, teda odvádzali v prerozdeľovacom procese do štátneho rozpočtu obrovské sumy a dokonca dokázali napĺňať i vlastné podnikové fondy spoločenskej spotreby, teda fondy určené pre zamestnancov daného podniku a ich príbuzných?
Toto všetko už je minulosťou a štát nemá možnosť riadiť priamo prerozdeľovací proces z vytvoreného bohatstva podnikov do štátneho rozpočtu, teda do verejných financií.
Ako k tomuto súčasnému stavu došlo?
Iba pripomeniem odporúčania J. K. Galbraitha, keynesiána, 1909-2007 a jeho teóriu konvergencie kapitalizmu a socializmu, radil nám na jar 1990, aby sme využili svoj národohospodársky komplex ČSSR a iba k tomu pridali inštitúty trhovej ekonomiky, varoval pred cestou asanácie ekonomiky. Zbúranie ekonomických štruktúr a hospodárskych väzieb zapríčinila „šoková terapia“ V. Klausa, ktorý bol ministrom financií vo vláde ĆSFR od leta 1990.
Vychádzam z toho, čo Oskar Krejčí v knihe Povaha dnešní krize z 1993 pomenoval takto:
„Politické elity, ktoré sa dostali do vlád po novembri 1989, sa k nám správali „ako dobyvatelia“ voči podrobenej krajine. Koristili zo spoločne vytvorených hodnôt, trestali predchádzajúcich vládcov a ich poddaných, teda nás všetkých, čo sme tu žili.“
„Vytvorili veľmi účinný nástroj na ideologickú manipuláciu formou nenávistného antikomunizmu, reči o totalite, čiernej diere, starých štruktúrach.“
Ako tvrdí profesor G.Matzner, otvorením dverí dokorán zlikvidovali domáce trhy a domácu infraštruktúru výrobných, dodávateľských i odberateľských štruktúr, došlo k totálnej premene ekonomiky a k asanácii, teda dokonalému zbúraniu predchádzajúceho spoločensko-ekonomického systému. Nakoniec, i pojmy z tej doby, ako „asanácia, šoková terapia, uťahovanie opaskov, vláda národnej obety“, to sú všetko predsa pojmy z trestaneckých táborov a nie z demokraticky vedenej krajiny.
A ako z toho von?
Znova sa vrátiť k tvorbe ekonomických zdrojov štátom a verejnou správou i samosprávou.
To však celé pravicové politické spektrum zatiaľ odmieta.
Niečo začínajú samosprávy, nielen cez participatívne rozpočty obcí a miest, nakoniec Američan M. Albert definoval krásne participatívnu spoločnosť a Parecon, ale jeho teórie, ak ich podrobím kritike z praktickej časti tvorby bohatstva a ekonómie o tvorbe a riadení zdrojov, sú naivné, vychádzajú z predpokladu, že prerozdeľovacie procesy budú dobrovoľné a človek si „vezme“ iba toľko, koľko potrebuje, odmeňuje sa úsilie a nie efektívnosť a produktivita. Ale časť princípov pre verejné financie je uskutočniteľných.
Iný Američan, Peter Drucker, skonštruoval ekonomiku vedomostí, „objavil“ pre ekonómiu nový ekonomický zdroj vedomosti, predpokladal však, že to bude spoločnosť organizácií, v ktorej bude tímová práca a že to nebude spoločnosť ani kapitalistická, ani socialistická. Drucker si pomohol pri definovaní rozhodujúcich skupín spoločnosti podľa vlastníctva členením na „triedu“ vedomostní pracovníci , ktorí „vedia“, dokážu tieto vedomosti z tacitných „transformovať“ na formálne a tvoria ich do podoby produktívnych nástrojov ekonomiky; ktorí alokujú vedomosti práve tam, kde sú pre produkciu potrebné; a „triedu“ obslužných – servisných pracovníkov, ktorí „nevedia“ a nemajú schopnosť vedieť, ale dokážu na základe inštruktáže postupovať tak, že vedomostí používajú v procese produkcie čiastočným osvojením si zručností – teda sú schopní servisu, pracovať s nástrojmi vytváranými produktívnymi vedomosťami.
P. Drucker definoval pre premenu v spoločnosť vedomostí dve výzvy 21.storočia. Ekonomickou výzvouje produktivita kvalifikovanej práce a dostatok vzdelaných pracovníkov vlastniacich vedomosti, sproduktívnenie ich vedomostí. Sociálnou výzvou je zabezpečenie dôstojnosti pre obslužných pracovníkov. Títo pracovníci spravidla nemajú potrebné vzdelanie, aby mohli vykonávať práce založené na vedomostiach a vyžadujúce vedomosti. A v každej krajine, aj tej najvyspelejšej, títo pracovníci budú tvoriť väčšinu, tvrdí P.F.Drucker.
Prvky ekonomickej demokracie pre „Deň po“ kapitalizme
Po tomto potrebnom teoretickom prehľade potom oceníme, ak sa našiel teoretik, ktorý vyzval sa spracovanie takého modelu nástupníckej spoločensko-ekonomickej formácie, ktorá by fungovala po páde kapitalizmu.Je ním David Schweickart a jeho dielo Po kapitalizme-ekonomická demokracia.
Prišiel náš čas povedať spolu s Ľudovítom Štúrom: „Naspäť cesta nemožná, napred ísť sa musí!“
Nechceme „starý byrokratický socializmus“ obdobia studenej vojny, ale pojem socializmus akceptujeme, vieme z neho vybrať tie správne hodnoty a opatrenia a odrazu to vieme zasadiť do rámca participatívnej demokracie, ekonomickej demokracie, vieme pracovať a manažovať, vieme využiť technológie a sproduktívniť vedomosti.
Ale najprv budeme musieť organizačne zabezpečiť tvorbu ekonomických zdrojov, z ktorých potom bude možné prerozdeľovať bohatstvo, znova našincami tu na Slovensku.
Moja poznámka po rokoch:
Nekričal som, nerebeloval som. I tak som bol neskôr označený za rebela, za extrémistu, a to tými istými „súdruhmi“ z ľavicovej inteligencie, ktorí nám v novembri 2011 tlieskali. Asi sme ich dobre zabávali vtedy. Dnes by som im mohol povedať: „No vidíte, veď som vám to hovoril!“
Ale viete čo mi napadá v dnes už mojom bežiacom veku 68 ročného dôchodcu v roku 2023? : Naserte si!!!!
