Do blogu spracovaný autorský článok profesora J.Husára, kde porovnáva amaterizmus súčasných „hýbateľov“ slovenskej ekonomiky a profesionalitou vtedajších ekonómovaj keď pôsobiacich v inom politickom systéme. Zaradený článok z 26.11.2019 z pôvodnej a vypnutej webstránky do Archívu 2019-08/2020 – teraz zverejnené 27.11.2020

Denne o nich počúvame. Z hľadiska ekonomických vied môže byť identifikácia príčin problémov  menej náročná, ale aj veľmi náročná.

Lebo: Aké sú problémy? Napríklad, čitateľ denne číta v novinách, ba počúva aj v správach vo všetkých TV o tom, že už 30 rokov u nás pretrváva deficit rozpočtu, či na internete dostal správu o zničených podnikoch z obdobia socializmu za tridsať rokov do súčasnosti, alebo o korupcii.

A to musím vyjadriť expresívnejšie: priam potoky špiny vytekajúcich z nahrávok Gorily, ktoré mal čitateľ možnosť si vypočuť, ale je to aj problém Kočner a samozrejme aj problém Pavol Rusko.

Jadrom týchto problémov je

po prvézlyhanie fungovania ekonomického systému, hlavne kolobehu peňazí. Ako prišiel P. Tkáč (má 46 rokov) k majetku 3,127 mld. Euro? Ako prišiel T. Chrenek (56) k majetku 1,008 mld. Eur? „Zlyhal iba“ systém národného účtovníctva? (A bol vôbec použitý?)

Po druhé, je to problém prechodu na HDP ako spásonosného ukazovateľa pre posudzovanie fungovania ekonomiky, a to nielen u nás, ale v celej EÚ? J eho hlavnou chybou je to, že sa vyjadruje v peniazoch. A to  vieme, aké veľké problémy sú iba s meraním inflácie.

Príklad: problémy medzioblastného ekonomického vyrovnávania – vtedy a dnes

Pozrime sa na príčinu problémov z hľadiska ekonómie, osobitne slovenských ekonómov z rokov 1960-70.

Je nezmazateľnou zásluhou slovenských ekonómov, že poznali podstatu socializmu v ZSSR, nakoľko tam viacerí študovali, ktorí vedecky zhodnotili ekonomické výsledky do roku 1965 vo viacerých socialistických krajinách a porovnali ekonomickú vedeckú teóriu s praktickou jej  realizáciou, čo dokazujú ich diela. Osobitne dôležitú úlohu mali dve diela, a to od prof. V. Pavlendu Ekonomické základy socialistického riešenia národnostnej otázky v ČSSR (1968), ktoré má 415 strán a prof. J. Sojku Ekonomická dynamika a rovnováha (1970), ktoré má 312 strán. Čitateľovi priblížim dielo V.Pavlendu hlbšie, lebo je priam eklatantným príkladom hĺbky pochopenia fungovania ekonomického systému socializmu z pozície teoretika, ale aj človeka, ktorý reálne zasahoval do požadovaných zmien fungovania, nielen ekonomiky. O podstate a hĺbke riešenia predovšetkým hovorí druhá kapitola „Teoreticko-metodologická expozícia problému medzioblastného ekonomického vyrovnávania“. V prvej časti hovorí o hlavných atribútoch medzioblastného ekonomického vyrovnávania a v druhej časti hovorí o meraní ( teda aké miery, ukazovatele) medzioblastného ekonomického vyrovnávania.

Verím, že čitateľ už z tohto postrehol možnú hĺbku pochopenia, poznania a riešenia skúmanej problematiky. Dôkladnejšie rozoberiem časť 5 zo štvrtej kapitoly, ktorá má názov Model riadenia československého národného hospodárstva a oblastné riadiace orgány. V nej sa sústredím iba na časť 3. Plnšie uplatnenia slovenských národných orgánov. Tu autor píše: „Krátky náčrt vývoja štátoprávneho usporiadania  z hľadiska postavenia národných orgánov, vyúsťujúceho v ústavnom riešení z roku 1960, je dôkazom, že treba nezjednodušenie pristupovať k ústavnému riešeniu, menovite k Ústave ČSSR z roku 1960. Inými slovami, nazrel čas napriek tomu, že od prijatia Ústavy uplynulo iba 7 rokov, analyzovať vývoj doterajšieho štátoprávneho usporiadania z hľadiska postavenia slovenských národných orgánov, s osobitným zreteľom na riešenia z roku 1960, vziať do úvahy objektívne vývojové tendencie pohybu našej spoločnosti, a prijať rozhodnutia, ktoré by neboli vopred limitované existujúcim ústavným riešením a najlepšie by zodpovedali socialistickému riešeniu národnostnej otázky v našich súčasných i perspektívnych podmienkach. A to znamená urýchlený prechod k symetrii – federácii“. Mimoriadne dôrazne sa autor vyslovil ku konkrétnemu problému postavenia slovenských orgánov, keď na str. 265 hovorí:

 „- zabezpečiť činnosť slovenských národných orgánov nie jednoducho ako orgánov národného a národnostného charakteru, ale ako národných orgánov štátnej moci a správy na Slovensku“.

A ďalej píše, že tieto hlavné, všeobecné hľadiská možno realizovať len vtedy, keď aj slovenské národné orgány v oblasti riadenia národného hospodárstva budú ekonomickými riadiacimi orgánmi Slovenska.

To predpokladá riešiť náplň ich činnosti a postavenia v novej sústave riadenia z hľadiska riadenia národného hospodárstva v najširšom zmysle, plánovania hospodárstva a organizačného členenia. Takéto riešenie predpokladá nový model štátoprávneho usporiadania. Toto riešenie malo spočívať na utvorení reálnych predpokladov, aby sa slovenské národné orgány v oblasti plánovitého riadenia hospodárstva stali nositeľmi úloh plánu za Slovensko (vyjmúc činnosti ktoré by podliehali priamo centru): v ich právomoci a zodpovednosti by bolo disponovanie materiálnymi a finančnými prostriedkami na zabezpečenie úloh plánu, rozdeľovanie pridelených fondov, investícií v rámci pridelených kvót a podobne. Jasne a zrozumiteľne povedané ekonomické požiadavky.

Autorovi a slovenským ekonómom išlo o rozvoj Slovenska na základe plánu zostaveného slovenskými národnými orgánmi.

Vzhľadom na to, že sám som zostavil leontievovský  model zahraničného obchodu, a to na podnet prof. Sojku, a aplikoval ho aj v EHK v Ženeve, nemôžem nenapísať  významnú hľadisko, ktoré Pavlenda uvádza na s. 268: „V poslednom období sa opäť ozvali hlasy – najmä podnikov – o aktivizovaní účasti Slovenska na zahraničnoobchodnej činnosti“. Robil som v Tlmačoch a ich export sa započítaval do exportu českých podnikov a tak aj z tohoto dôvodu som model skonštruoval. „Rozhodujúce je, hovorí Pavlenda, aby sa zintenzívnil proces odbúravania administratívneho monopolu zahraničného obchodu a aby jeho súčasťou bolo obnovenie kontinuity zahraničnoobchodnej účasti Slovenska z päťdesiatych rokov (napr. prostredníctvom slovenských výsadných spoločností)“. Keďže Pavlenda bol aj rektorom VŠE priam pociťoval veľmi konkrétne problémy a hovorí: „Hranicou minima by mala byť aspoň likvidácia paradoxov, keď pri terajšom riadení, napr. vysokých škôl, sú slovenské vysoké školy v nevýhode oproti českým vysokým školám práve preto, že ich „riadi“ aj SNRVybavovanie napr. personálnych problémov v pedagogickej oblasti a zahraničných ciest je komplikovanejšie, zdĺhavejšie“.

Jasne hovorí aj o tom, že v tom čase ešte nedošlo  k zásadnému riešeniu usporiadania centrálnych riadiacich orgánov a že ním  bude v prvoradej miere podmienené aj usporiadanie riadiacich orgánov na Slovensku. V diele uvádza konkrétne komisie vtedajšej SNR a vidí ich chabé postavenie. Z oblasti finančníctva musím spomenúť túto jeho požiadavku: „Úverový fond vyčlenený pre Slovensko sa bude obhospodarovať prostredníctvom Štátnej banky československej, Oblastného ústavu pre Slovensko, ktorý sa zúčastní na vypracovaní úverového plánu“.

Verím, že čitateľ získal jasný obraz o ekonomických problémoch a aktívnej snahe slovenských ekonómov na ich riešení. Nebudem rozoberať ďalšie otázky, ale uvediem záver tejto kapitoly: „Dnes (1968) dospievame k nasledovným poznatkom:1) doterajšie asymetrické usporiadanie vzťahov našich národov sa prežilo, politicky diskreditovalo. Preto je potrebné uplatniť projekt symetrie, 2) musí to byť riešenie, ktoré zabezpečí realizáciu svojbytnosti slovenského a českého národa a všestranný rozvoj národností, žijúcich u nás, 3) za takéto riešenie sa pokladá dôsledná ekonomicko-politická federácia, 4) niet pochýb o tom, že práce na príprave federatívneho projektu budú úspešné, že sa k tomuto projektu bude kráčať odo dneška, aby na najbližšom zjazde strany (1969) bol schválený a dovtedy, či v istej časti bezprostredne následne, aj komplexne realizovaný“. Jasne, stručne a odvážne. Musím spomenúť, že jeho dielo obsahuje iba ako prílohy 43 tabuliek, z ktorých mnohé pochádzajú z výskumných úloh učiteľov VŠE, hlavne asistentov. Pre hodnovernosť musím spomenúť, že k tabuľke 8 o presunoch pracovných síl medzi ČR a SR sa vypočítavali aj analogické tabuľky o viacerých ekonomických tokoch a pracovala na nich ešte žijúca doc. RNDr. M. Kľučárová.

V tomto duchu riešili a analyzovali situáciu aj práce iných ekonómov. Skonkretizujem požiadavky už spomenutého prof. J. Sojku. Urobil to vo významnom diele Ekonomická dynamika a rovnováha (1970), v ktorom je časť 7.3 Federalizácia ekonomiky a jej vplyv na ekonomickú rovnováhu (ekonomické optimum).  Na s. 295 je jeho model, v ktorom riešil problém optimalizácie mobilných a imobilných zdrojov ekonomiky SR. Na základe výpovednej hodnoty modelu zavádza pojem agresívny ekonomický podsystém, mysliac ekonomiku českých zemí. Sojka hovorí, že do dovtedajšieho systému (pred rokom 1968) fungovania ekonomiky bolo treba jednoznačne včleniť ďalšie zložky – národné orgány a národné ekonomické oblasti. V diele J. Sojka rozoberal vzťah národných oblastí k systému ako celku. Svoj model z toho dôvodu založil na teórii dekompozície, ktorá umožnila vysvetliť niektoré aktuálne problémy ekonomiky Slovenska. A treba povedať, že prispel k viacerým kľúčovým myšlienkam ekonómie pre pochopenie toho ako by mal fungovať ekonomický systém v podmienkach ak ide o integráciu ekonomiky dvoch národnopolitických oblastí, tvoriacich, ako hovoril V. Pavlenda, integrovanú československú socialistickú ekonomiku. Vážnejší problém, ako hovorí Sojka, vzniká pri podsystémoch, v ktorých je jeden podsystém technologicky vyspelejší ako druhý, a obidva podsystémy majú k dispozícii určité množstvo mobilných zdrojov (napr. pracovných síl). Matematickú formuláciu nájde čitateľ v diele a tak iba uvediem Sojkov podstatný, ale mimoriadne dôležitý, vedecký poznatok, záver (12, s. 294): „ Je „otázkou morálky“, aký spôsob úhrady, prípadne rozdeľovania príjme. Aby sme diferencovali pojmovo a obsahovo, označme pojmom  agresívny ekonomický systém taký systém, ktorý je agresívny voči svojim podsystémom v tom zmysle, že podsystémy realizujú taký spôsob úhrady, prípadne rozdeľovania, pri ktorom technologicky vyspelejšie podsystémy  neuhrádzajú stratu technologicky menej vyspelým podsystémom, ktorá vznikla v dôsledku toho, že sa vzdali využitia svojich mobilných zdrojov“.  Definoval aj tolerantný ekonomický systém. K tomuto významnému tvrdenie Sojka prišiel iba dôkladnou a starostlivou interpretáciou výsledkov modelu, teda výsledkov o optimálnom využití mobilných zdrojov. Išlo o nové hlboké poznatky o tom ako funguje ekonomický systém.

V tomto príspevku nehovorím o konkrétnych náročných metodologických problémoch výpočtov o správaní sa ekonomiky ČSSR, čo bolo konkrétnym obohatením ekonomickej teórie, jej poznatkov.

Týka sa to predovšetkým ukazovateľa stupeň ekonomického rozvojaktorý sa opiera nie o peňažné hodnoty ako HDP, ale o konkrétne fyzikálne veličiny – dĺžka železničných tratí, počet km vybudovaných diaľnic atď. a, ktorý umožňuje vyčísliť dôsledok zvýšenia hodnoty ukazovatele na stupeň rozvoja  okresu, či regiónu.

Robí to dnešná vláda v 2019 ?

Bohužiaľ, dnes sa do popredia záujmu našich politikov dostáva bezostyšná a bezhraničná ich chamtivosť v kombinácii s absenciou možnosti ich efektívnej kontroly. Alebo inak. Takéto poznatky nám nemohli ponúknuť pán Havel z agresívneho podsystému, jeho slovenský proťajšok Gál, Kňažko, Budaj, či neekonómovia ako pán Dzurinda, či kontaminovaní ekonómovia ako  Ivan Mikloš a R. Sulík s ich rovnou daňou, čo je úplný ekonomický nezmysel, priam nepodarok. Nemali ani diela a ani skúsenosti.

Ak nás má poslúchať elektrina, musíme poznať aspoň Ohmov zákon, ktorého analógiou v ekonómii je

zákon kolobehu peňazí: množstvo peňazí = peňažný multiplikátor x monetárna báza.

Všetky tri pojmy musíme vnímať a teda poznať, lebo inak ekonomika bude mať pohyb ako vozík z rozprávky, ktorý mal každé koleso s iným priemerom.

Nielen to. Taký vedecký prístup, ktorý nám ponúkli slovenskí ekonómovia z rokov 1960-70 na riešenie ekonomických problémov, tak taký musia ponúknuť  aj dnešní ekonómovia na riešenie problémov útvaru nazývaného Európska Únia.

Neponúkli nám ho ekonómovia západu. Zmohli sa na Maastrichtské kritériá, ktoré sa opierajú o nič nehovoriace kritérium hrubý domáci produkt ktoré neumožňuje zasahovať do ekonomík, neidentifikujúce problém, lebo nehovorí kde nás tlačí topánka. A tých bolestivých miest je veľa.

Prof. Jaroslav Husár,                                                 Bratislava 24/11/2019.