Dnes je 28.október a je to štátny sviatok Českej republiky. Škoda, že si my Slováci nedokážeme priznať historickú pravdu, že ak by nevznikla Republika Československá, asi by nás „Uhorsko“ a teda maďarská administratíva zlikvidovala ako národ a boli by sme dnes v situácii Kataláncov, ktorí majú vlastný jazyk, vlastnú autonómiu, ale nemajú štát, existujú v rámci Španielskeho kráľovstva. A mohlo byť aj horšie: Mohli sme mať osud Kurdov, ktorí ani ako veľmi početný národ ani v moderných postkoloniálnych dejinách sveta nemajú právo na vlastný štát, na vlasť.

Tak si vážme, čo sme si v tých pohnutých mesiacoch roku 1918 vydobili. Lebo tu sme neboli tak pasívni ako sme dnes. Ak by nebolo Milana Rastislava Štefánika, ak by nebolo M.Hodžu, ak by nebolo Martinskej deklarácie, ak by po návrate bývalí príslušníci čs.légií neboli aktívni, nemali by sme vlastný národ ani vlasť. Veď ešte v apríli 1919, teda takmer polroka po 28.októbri 1918, sa bojovalo o Bratislavu.

Vzdávam úctu našej histórii. A mám občas možnosť prejsť sa okolo pamätníkov doby a skloniť hlavu. A to napriek tomu, že som dnes hrdým vlastencom a občanom Slovenskej republiky.

Fotofejtón

úcta k T G Masarykovi v Prahe : Nebát se – nelhát – nekrást

úcta k symbolu čs.štátnosti Praha
úcta na pamätnej hore Vítkov v Prahe, kde Jan Žižka zvíťazil nad križiackym vojskom a zachánil Prahu, pamätník vzniku 1.RČS
Víťaz nad križiackym vojskom Jan Žižka, hora Vítkov Praha
a úcta k Svätoplukovi, socha kráľa a vojvodu Veľkej Moravy 883 n.l. na Bratislavskom hrade
súčasný pamätník v Bratislave na nábreží – v tieni mrakodrapov developerov