z KAP 4. Samotné uvedenie ekonomiky po kapitalizme do praxe
Už v Otázkach modelovania som konštatoval, že ešte pred pár rokmi bolo najhorším javom globálneho kapitálu, že dokázal „skákať“ z krajiny do krajiny, je „hypermobilný“ a vyhľadáva najvýhodnejšie podmienky nielen na trhu, ale hlavne najvyššiu mieru návratnosti vložených kapitálových investícií.
V súčasnosti sa však zdá, že globálne korporácie už majú dostatočne rozvinuté štruktúry prakticky v každej pre podnikanie zaujímavej krajine. A futuristicky argumentujem, že začínajú svet prispôsobovať svojim záujmom, čo už je pravdepodobne koniec sveta, koniec ľudskej spoločnosti.
Odhliadnem teraz od presunu kapitálu do virtuálneho sveta, teda do špekulatívnej oblasti podnikania. Ide mi o globálnu ekonomiku, ktorú vytvárajú nadnárodné finančné korporácie, rozvíjajúc činnosť svojich firiem v každej krajine a regióne na základe vytvárania vlastných sietí podnikov, filiálok, prevádzok, pričom vo vnútri jednotlivých konkurujúcich si korporácií sa vytvára efektívne fungujúca decentralizácia riadenia a organizovania výroby a zabezpečovania všetkých činností.
Každý nadnárodný subjekt si okolo svojej prevádzky v danej krajine vytvára navyše dodávateľské, subdodávateľské a odberateľské siete, kedysi známe pod menom „klastre“, teda po slovensky okruhy subdodávateľov či odberateľov.
Na Slovensku máme celý priemysel automotive založený na akýchkoľvek subdodávkách pre automobilky, vrátane denného dodávania lacnej pracovnej sily. Pojem „klastre“ nakoniec prevzala oblasť verejnej správy a samosprávy, ktorá si ich takisto buduje ako okruhy spolupracujúcich a kooperujúcich samospráv s miestnymi organizáciami i podnikateľmi napríklad v oblasti cestovného ruchu, agropriemyslu,budovania infraštruktúr a podobne(77).
Deregulácia a decentralizácia
Ešte „užitočnejším“ trendom pre globálnu ekonomiku bola deregulácia podľa finančných a legislatívnych opatrení. Táto škodlivá tendencia, presadzovaná na úrovni globálních inštitúcií v rukách korporácií, prakticky rozbila akékoľvek možnosti, ako by mohli domáci výrobcovia a domáce malé a stredné podnikanie účinne konkurovať firmám vlastneným zahraničnými korporáciami v oblastiach, kam nadnárodné globálne korporácie zainvestovali svoj kapitál. Vrátane ochrany trhu a dokonca so snahou cez tzv. „obchodné “ zmluvy ako TPP, TTIP a CETA legislatívne si podriadiť v jednotlivých národných štátoch rozhodovacie právo v právnych sporoch v podnikaní. Prakticky sa tým znemožnilo, aby hospodárske subjekty na lokálnej i celoštátnej úrovni nadobudli takú silu, ktorou by dokázali účinne čeliť globálnej konkurencii.
Oproti tomu však výrazne pokročil i trend v decentralizácii riadenia organizácií nadnárodných spoločností, ktoré decentralizujú samotné organizačné riadenie po celom svete od daného kontinentu až kaskádovito dolu na jednotlivé krajiny a ešte nižšie na jednotlivé regióny až na lokálne prevádzky, takže „spúšťajú“ rovnaké výrobné a organizačné procesy, prispôsobované daným miestnym potrebám, pričom celý výrobný proces či iné činnosti sa dajú v každej podnikateľskej jednotke jednoducho takmer kopírovať vo všetkých jednotkách korporácie. Nielenže tým otvárajú cestu uplatneniu totálnej automatizácie (viď Industry 4.0.) To by bolo nakoniec pokrokové.
Problém je v tomto:
Všetko povoľujú decentralizovat, s výnimkou svojich vlastnických práv.
(77),(78),(79) Otázky ekon.modelovania, 2.2.Modely na úrovni regionu, štátu, str.135,
Odpoveďou by mohlo byť, ako reagovať na tento jav:
4.2.1. „Fraktálne“ usporiadanie hospodárskych subjektov globálnej ekonomiky
Tomuto procesu decentralizácie, alebo naprojektovania rovnakých činností všade tam, kde existuje daná prevádzka nadnárodnej spoločnosti vo formálnej samostatnosti od „materskej“ kapitálovej spoločnosti, sa hovorí „fraktálne usporiadanie“,
podľa matematického modelu a grafického znázornenia fraktálu, teda matematicky vypočítateľnéhoobrazca znázorňujúceho donekonečna ten istý vzor či už po organizačnej štruktúre smerom „dolu“ alebo „hore“(78) viď obr.1.1.
Fraktálne usporiadaná firma už nepotrebuje formálne riadenie od „materskej“, stačí, ak je spriahnutá vlastnícky kapitálovo a strategickým riadením povedzme cez audity a finančné toky s danou finančnou korporáciou. Nevyžaduje sa ani len príslušnosť ku značke či ku nejakému aspoň formálnemu domicilu – sídlu materskej firmy.
Takto sa vlastne mohli šíriť „schránkové firmy“ s formálnou fiktívnou kanceláriou niekde v daňových rajoch a tak sa vyhli nutnosti registrovať sa v hraniciach národného štátu.
Je reálny predpoklad, že limity globálnej ekonomiky sa naplnili práve tým, že nadnárodné korporácie a subjekty operujúce na globalizovanom trhu dospeli do štádia celoglobálneho nasýtenia svojho usporiadania a spúšťajú fraktalizáciu svojich činností až dolu na miestnu prevádzku(79).
Ponechajme bokom, čo s tým môžu robiť národné štáty, ktoré takto prichádzajú cez „čierne diery“ o podstatnú časť príjmov z podnikania takýchto „fraktálov“ a vlastne nemajú ani len dosah na ich kontrolu. S týmto problémom nech sa vysporiadajú súčasní financi a vlády. Ekonomika po kapitalizme vie „čierne diery“ zaplátať.
Z hľadiska vlastníctva a organizácie týchto firiem a produkcie v nich je však oveľa zaujímavejšie, ako sa dajú tieto fraktálové firmy jednoducho transformovať zo súkromného vlastníctva na celospoločenské v jednotlivých štátoch, či regiónoch, alebo v obciach.
Nebude to nič fenomenálne jednoduchšie, ako pri transformácii súkromného kapitálu na verejný začať priamo najvyšším vedením nadnárodných spoločností, zachovať ten trend fraktalizácie a doplniť potrebné prevádzky na štátnej, regionálnej až na miestnu úroveň tak, aby boli prevádzkami pokryté všetky územia a došlo k možnosti decentralizovať pôvodne súkromný majetok nadnárodnej spoločnosti pri súčasnom zachovaní danej organizačnej jednotky v jednotlivom štáte, v regióne, ba až na miestnej úrovni.
Jednoduchosť je vždy neuveriteľná:
Namiesto celého ťažkopádneho procesu transformácie, rozpredaja, likvidácie a znovuzakladania, sa v prípade ukončenia činnosti nadnárodnej finančnej globálnej korporácie jednoducho dostanú ich majetkové účasti, teda podniky, závody a prevádzky v každej jednotlivej krajine pod správu štátu, ba ak to bude vhodné, až pod správu národného majetku.
Opäť tu neriešme spôsob finančnej transformácie, či „odškodnenia“ alebo „kompenzácie“ za vlastníctvo. Na škále možných opatrení to môžu byť buď rozdávané kupóny bývalým akcionárom ( voučery tak ako pri kupónovej privatizácii po 1990 „rozdané ľudu“ za tisícku Kčs), prípadne ponechanie majetku vo forme neprodukujúceho bohatstva ( ale právne zoštátnenie kapitálového vlastníctva,) alebo až na druhej strane trestné stíhania za krádež majetku z privatizácie v strednej a východnej Európe. Veľa nových produkčních kapacít možno odškodniť jednorazovo – ale to je záležitosť danej vlády a parlamentu krajiny.
Veď koľko výrobných kapacít vzniklo čo len na Slovensku po roku 1993 na zelených lúkach a v priemyselných zónach a pritom sa dnes prakticky okrem „ťažby lacnej pracovnej sily“ a „zvyšovania exportu krajiny, či HDP“ ničím nepodieľajú na rozvoji regiónu či miesta, kde sú umiestnené? Obzvlášť ak začnú používať dovoz pracovnej sily zo zahraničia.
Azda ešte zostáva v ľude národohospodársku pamäť a ak nie, tak budeme mať rozumných hospodárov, ktorí budú vedieť, že národohospodársky komplex Slovenska i pri tej otvorenosti môže budovať vlastné okruhy produkcie pre domácu spotrebu, a neskôr i pre zahraničný obchod.
Tam, kde ešte nebude existovať potrebná výroba, treba doplniť sieť prevádzok a výrobných jednotiek a dosiahnuť tak prepojenie celej krajiny, celých kontinentov, hustou a podľa potrieb regiónov i štátov rovnomerne rozloženou sieťou prevádzok, a to bez nutnosti zlikvidovať najprv organizačne štruktúru nadnárodnej korporácie a potom prácne budovať jednotlivé podniky a výrobu odznovu. Okrem iného sa tým v krátkom čase môže zlikvidovať štrukturálna nerovnomernosť a zaostávanie mnohých regiónov, dokonca štátov, ak nie celého kontinentu.
( viď ilustračný obrázok na začiatku článku: je jedno, komu patrí, vyzerá optimálne rovnako!)
odkazy
(78),(79) Svet v bode obratu, zborník, stať PZV Otázky ekonomického modelovania, 2.2.Modely na úrovni regionu, štátu, str.135,
obrázok fraktálu Mandelbrotova množina (1.1)
Všetky ďalšie „jednotky“ smerom dolu i hore sú na vlas rovnaké ( ak by sme to pozerali pod mikroskopom)
