V roku 2019 vyšiel kritický článok o problematike práce a mzdy na Slovensku. Myslíte, že nejakou „odvodovou a daňovou reformovou revolúciou“ 2021 sa to zmení? V článku je ponúknuté iné – národohospodárske riešenie. Pôvodne vyšlo 21.10.2019, teraz pri príležitosti polemiky “ o revolúcii“ obnovujeme 18.11.2021. Medzitým sa nič podstatné nezmenilo – len treba poopraviť presný údaj o minimálnej a priemernej mzde.
Dôsledky oceňovania práce mzdou na každodenný život občana Slovenskej republiky
V reálnom živote je väčšina obyvateľstva v každej spoločnosti ( tým viac Slovenska) závislá od príjmu, ktorý si počas svojho aktívneho života zadováži odmenou za svoj pracovný výkon, za prácu. Nie, nepôjdem do histórie ako to vznikalo, ani do teórie, ako to má byť – a nemá.
Ani pán profesor ekonómie J.Husár nechcel ísť do osvety o vzťahu práce a mzdy vo svojom článku, tým skôr náš portál považujem aj ja za taký, kde je časť osvetová a časť diskusná. Takže tu poďme diskutovať. A stojme poriadne „na zemi“ oboma nohami. Píše sa rok 2019, je 21.okóbra a obyvatelia Slovenska si v drvivej väčšine obstarávajú svoj príjem každý deň tak, že pracujú. Či už v republike, alebo v zahraničí krátkodobo, alebo už aj emigrovali z vlasti. O tých teraz nebudem písať.
„Že vraj prácou sa dá zbohatnúť…“
Po tridsiatich rokoch skúsenosti s „novou dobou“, teda s demokraciou ako spoločenským poriadkom a kapitalizmom ako hospodárskym systémom, už má iba naivný a ideologicky poškodený človek ilúzie, že prácou sa dá zbohatnúť a iba pravicový svetonázor tvrdí, že zbohatnúť sa slobodne dá, lebo každý môže podnikať a zbohatnúť na trhu. Tomu neveria dnes už ani tí, ktorí v priebehu dekád na Slovensku bohatli. Viem to. Časť z nich sú moji spolužiac i z ekonomickej vysokej, ktorí so mnou študovali a počas rokov socializmu pracovali rovnako ako ja. Zbohatli až potom, po roku 1990.
Mzdou určite nie…
Mzda nikdy nebude tým príjmom jednotlivca, ktorý ho posunie do vyššej majetkovej triedy, medzi boháčov, medzi „horných desaťtisíc“. Nefunguje to tak za hospodárskeho systému KAPITALIZMUS, ale nefungovalo to ani za socializmu. Výnimočné odmeny a mzda sú vždy skôr ocenením práce a často je spracovaný systém mimoriadneho motivovania ľudí na výsledkoch svojej práce, či už sa to nazve prémie, podiely na hospodárskom výsledku, „tantiémy“ v prípade umelcov všetkého druhu, inkaso z licenčných poplatkov za používanie patentu či vynálezu, …tu je niekde hranica, prekročenie ktorej znamená, že jednotlivec buď získava neoprávnený príjem, alebo už prekročil zamestnanecký vzťah a stal sa podnikateľom.
Tá tabuľka v úvodnej ilustrácii z článku profesora Husára skôr svedčí o tom, že mzda ako ocenenie práce jednotlivca na Slovensku je veľmi veľmi mizerným kritériom, s výnimkou tej 8- percentnej skupiny, ktorá dosahuje mesačne 2.300, 01 a viac Eur. A tam sú aj zahraniční manažéri a pracovníci firiem, inštitúcií, atď. A sú tam aj „nominovaní zamestnanci štátu“: poslanci, ministri, politici. My ostatní na Slovensku – živoríme…(európsky hodnotené).
Príčiny
Pretože mzda je vždy výsledok rozčlenenia časti hospodárskeho výsledku hospodárskej organizácie, alebo aj organizácie zabezpečujúcej spoločensky užitočnú činnosť a výkony (od policajtov cez požiarnikov až po úradníkov štátnej správy – a teda i poslancov, ministrov a prezidenta) a tento výsledok sa od čias prvej deľby práce rozdeľuje medzi všetkých tak, aby vždy zostali prostriedky aj na pokračovanie hospodárskej činnosti, zo mzdy sa jednoducho zbohatnúť nedá. ( Ale mnohí to vo svojich daňových priznaniach tak tvrdia).
Takže mzdou sa má vyjadrovať prirodzená deľba hospodárskeho výsledku, výkonnosť hospodárstva, pričom by mala byť podobná deľbe práce a kopírovať deľbu práce v spoločnosti. Nevymysleli to klasickí ekonómovia, oni to iba zdôvodnili a kapitalizmus ako systém to zneužil. Zneužil tak, že považuje prácu zamestnanca z deľby práce za „náklad“ a svoj zisk za odmenu na podnikaní, pričom nezohľadňuje pridanú vytvorenú hodnotu vo finančnom vyjadrení („surplus“ angl.) A náš systém tu na Slovensku v roku 2019 to už až zvrhlo presadzuje ako zákon.
Napriek tomu je to v rôznych krajinách rôzne …
Pretože v našich susedských západných členských krajinách Európskej Únie platí, že každý hospodársky subjekt prerozdeľuje výsledok hospodárskej činnosti tak, že „podniku“, teda firme ako hospodárskemu subjektu, zostáva zo sto percent 40% výsledku hospodárenia z pridanej hodnoty a podiel na rozdelenie pre pracovníkov je 60 %, pociťujeme iné rozdeľovaniu u nás na Slovensku ako spoločenskú nespravodlivosť. Lebo: koľko rokov sme už integrovaní do Európskej Únie? (od 2004?). To je to takzvané „delenie pridanej hodnoty“ ako to volá česká teoretička v ekonómii Ilona Švihlíková a český sociolog Jan Keller. Málokto si pritom uvedomí, že v Nemecku, Francúzsku, Taliansku, ale aj v iných krajinách sú tiež predsa aj manažéri súčasťou výplatného systému firmy, čiže tiež sú vyplácaní z tých 60%. Majiteľom patrí podiel zo zisku, prevažne sú to akcionári, pričom sa zabúda, že je to v objeme financií tých 40% „podielu či renty z pridanej hodnoty“ a hospodárstvo podniku to zvládne. A to aj preto, lebo dnes v 21.storočí už neplatia klasické ekonomické teórie a každý podnik prevažne hospodári s cudzím kapitálom, teda s požičanými finančnými prostriedkami, žije z bankového úveru, prípadne navyšuje svoju hodnotu na burze a môže potom investovať na základe kapitálových výnosov cez nákup a predaj akcií a podielov – a do tohto už ľudí, ktorí sú platení mzdou – v tomto systéme nič nemá byť.
Inými slovami, podnik, od slova podnikanie, je dnes už dávno projektovaný ako „kasa na zisk a na splácanie úverov“, kde hlavné slovo v rozhodovaní má prevažne skupinový hromadný vlastník – akcionár, a banky. Tie takto potom oddeľujú výsledky hospodárenia organizácie v reálnej ekonomike od „kapitálovej hodnoty“ podniku, ktorý na inom – dnes už často virtuálnom trhu predáva svoje podiely, získava za to kapitál na prevádzku a investície, predáva svoje dlžoby alebo si naďalej dlžoby robí a časť z nich spláca. A aj do tejto oblasti ľudí platených mzdou nič nemá byť. (S výnimkou top manažérov, ktorí sú vlastne poverení robiť tie kapitálové operácie – a často sú za ne odmeňovaní – a to aj mimoriadne.)
Ten 60%-ný podiel z pridanej hodnoty, ktorý sa vypláca ako objem mzdových prostriedkov a sociálnych „benefitov“, to je tam v západoeurópskej časti EÚ výdobytok odborových a politických zápasov v 20.storočí a dnes sa pomaly a iste likviduje tiež. Ale ako ste mali možnosť čítať, kapitálovej kondícii podniku to príliš neubližuje, ak je tak „nastavená úroveň ekonomiky podniku“. A v nemeckom Volkswagene, vo francúzskom Citroene či v európskych komerčných bankách tomu tak ešte dnes je…
U nás na Slovensku: STREDOEURÓPSKA A VÝCHODOEURÓPSKA ANOMÁLIA KAPITALIZMU
Lenže to je závažný poznatok: to „rozdelenie renty z pridanej hodnoty“ je v krajinách geopoliticky stále označovaných ako Východoeurópske krajiny ( a my Slovensko, Česko, Maďarsko, Poľsko ako „stredoeurópske tigre“) úplne odlišné a dokonca sa v priebehu rokov nemení, ani keď krajina príjme Euro ( my sme tým zlým názorným príkladom).
(…ešte si osobne aj myslím, že ak by boli po vstupe do Eurozóny naše platy „povyskakovali“ na európsky priemer, tak potom by sa prijať Euro hotovali aj všetky okolité stredoeurópske štáty – ale: nestalo sa tak a neboli sme vyhlásení „za výkladnú skriňu mzdovej integrácie“ i keď sme v 2009 prešli na Euro a vzdali sa vlastnej meny).
Stále trvá ten pomer zo 100% rozdeľovania renty z pridanej hodnoty v hospodárskom výsledku ako 60% pre podnik(majiteľov) a 40% pre zamestnancov (všetkého druhu, vrátane top manažérov).
To znamená v praxi, že podnik na Slovensku vyplatí za cenu práce mzdy z tých 40% (a často aj menej) a ešte to považuje „ako náklad“ odpočítateľný zo svojho hospodárskeho výsledku v percentách a zostane mu z hospodárskeho výsledku krásnych 60% financií. Keďže je prevažnej miere takou hospodárskou organizáciou, podnikom, firmou cudzí – zahraničný investor, už tu má oproti domovskej krajine plus 20 percent „k dobru“. Ten cudzí kapitál sem už zainvestoval na začiatku, takže teraz síce môže obnovovať svoje základné prostriedky a technológie z odpisov i dodatočnými investíciami, ale hravo sa zmestí do tých 60% a to až natoľko, že si spolu s dividendami, podielmi zo zisku ticho a pokojne „vycuciava“ zo slovenského podnikateľského projektu čo len môže – potom je tu ešte „daňová optimalizácia“, čiže platí svoje dane z činnosti u nás tam kde je to výhodnejšie – materská firma doma v Nemecku, Taliansku, Francúzsku, alebo v daňových rajoch (nielen Lichtenštajnsko) a ďalej vyťahuje si z tých 60% ešte tzv. transferovými oceneniami úhrady za rôzne poskytované činnosti svojej „dcérskej spoločnosti“ či filiálke na Slovensku. A dokonca „drzé“ spoločnosti si jednoducho „vytiahnu za hospodársky rok všetko – vyhovárajúc sa raz na „obchodnú vojnu“, raz na „koniec konjunktúry“, na „krízu v oceliarskom a inom trhu“… a tak to aj premiér vlády SR P.Pellegrini správne nazval, že si z nás robia „dojnú kravu“ (on to povedal v súvislosti s firmou Americká oceľ USS Košice)! A tam predsa takto išlo o vytiahnutú jednu miliardu Eur…
Čo s tým robiť?
Naša vláda SR darmo navyšuje minimálnu mzdu zamestnancom zákonom, všetky stredoeurópske štáty darmo rokujú v tripartitách so zamestnávateľmi a odbormi o zvyšovaní miezd, ak sa tu už raz zaužíval systém, že mzda je nákladom podnikateľa ( veď tak sa to dodnes učí na každej univerzite v teórii klasickej ekonómie) a aj preto práca je drahá!
To zas svorne tvrdia všetky podnikateľské zväzy a v nich aj domáci podnikatelia a vlastníci a aj zahraniční. Každá cena práce bude pre vlastníkov privysoká – a je to smiešne, že aj u nás v stredoeurópskom prostredí, kde je pomer rozdelenia pridanej hodnoty z hospodárskeho výsledku o 20% naviac v prospech podniku! Tu je vyčísliteľné to tvrdenie, že sme hospodárskou kolóniou Západu!
…Pre súkromných vlastníkov a cudzích investorov by bolo ideálne, ak by štát uhradil podnikateľom všetky tie mzdy pre zamestnancov, oni by tu potom aj ostali, prípadne že by si zamestnanci sami priplácali ku mzde, aby bolo „na dane a odvody“…
…ironizovali sme o tom v relácii Infovojna s Norbertom Lichtnerom „Päť minút pravdy o zahraničných zamestnávateľoch na Slovensku“ (youtobe vymazal…) …a preto to tu uvádzam:
Permalink:http://narodohospodari.sk/infovojna-s-lindtnerom-o-praci-pzv/
- bol to úryvok z dlhšej diskusie o nepodmienenom základnom príjme, ale prešli sme do irónie, ako by to najradšej zahraniční investori na Slovensku videli…
Ešte raz: čo treba urobiť zákonne?
ZÁKONOM ZMENIŤ TEN ZVRHLÝ NEHORÁZNY PODIEL ROZDEĽOVANIA PRIDANEJ HODNOTY V SR 60% : 40%!
ZÁKONOM ZMENIŤ TEN ZVRHLÝ NEHORÁZNY PODIEL ROZDEĽOVANIA PRIDANEJ HODNOTY V SR 60% : 40%!
AKÁ CENA PRÁCE?
V súčasnosti ako keby sa úplne sa vytratil zmysel oceňovania práce.
Zatiaľ čo pri tovaroch sa cena vytvára zo základne svetových cien komodít, alebo od ceny tovaru predaného na rozhodujúcich trhoch ( viď kilogram zemiakov v slovenských supermarketoch za burzovú cenu v holandskej burze, cena kilowatthodiny v SR podľa newyorskej burzovej ceny …),
cenu práce si vytvára náš podnikateľ zo svojej vlastnej podnikateľskej kalkulácie tak, aby mu neohrozila ZISK, teda ju svojsky kalkuluje zo svojho podnikateľského plánu. Tak ako ráta náklad na energie, náklad na tonu prepravy, ráta aj náklad na hodinu potrebnej práce – nakoniec, mzdy sa ešte stále rátajú v časových jednotkách (za hodinu, za deň, za mesiac, za rok…)A to ešte hromží na štát, že ho likviduje zvyšovaním minimálnej mzdy, prípadne hromží na nutnosť platiť odvody za zamestnancov a časť daní.
Áno, je to dôsledok zlého a zvrhlého výkladu teórie klasickej ekonómie, že cena tovaru sa musí odvodiť od všeobecnej hladiny ceny tovaru na relevantnom trhu. Ak to ale platí pre tovar – predávaný na trhu, malo by to platiť aj pre tovar: prácu – predávanú na trhu práce.
A na Slovensku sa zamestnanec musí predávať na trhu práce: máme od toho inštitúty ako Úrad práce, burzy práce, agentúry práce, ba aj minister práce…horlí z pracovný trh…v čom je potom problém?
Otočme situáciu napríklad takto:
Cudzí investor príde podnikať na Slovensko s tým, že pozná presne definované tarifné pásma ocenených podľa svetových cien profesií : to bude preň podľa zákonov SR cena práce. Napríklad v tej istej predajni, kde sú zemiaky ocenené svetovou cenou kilogramu, bude ocenená aj pokladníčka podľa tarify odvodenej zo svetovej ceny, takže povedzme to bude 1.600 Eur/mesačne. Vodič zásobovač bude podľa tarify odvodenej zo svetovej ceny povedzme na mzde 1.950 Eur/mesiac a operátor v automobilke ocenený podľa priemeru vo mzde na 2.650 eur/mesačne.
Pomer „renty“ z pridanej hodnoty z hospodárskeho výsledku podniku na Slovensku sa obráti na 50%:50% alebo aj 40% :60 %. A nebojme sa, že by sa cudzí investori zdvihli a odišli. Tak zapracovanú, inteligentnú a disciplinovanú pracovnú silu totiž nenájdu, ani keby vpustili do Európy 50 miliónov migrantov.
Ešte sa dá veľa písať o vzťahoch ceny práce a mzdy. O tom, ako sme hospodárskou kolóniou Európskej Únie spolu s Maďarskom, Ćeskom, Poľskom, a určite aj Bulharskom, Rumunskom, Litvou, Lotyšskom, Estónskom…a to sme ešte stále vnútri hraníc Európy.
Toto môže, ba dokonca musí zmeniť nová politická garnitúra v každej stredoeurópskej krajine. Cudzí investori si dovolia iba to, čo im vlády a teda aj vláda Slovenskej republiky dovolí.
NÁRODOHOSPODÁRSKY DODATOK
I.Vyšší podiel z „renty“ pridanej hodnoty hospodárskeho výsledku podniku má silný vplyv na zdvihnutie objemu finančných tokov do štátneho rozpočtu, cez dane a odvody do sociálneho, dôchodkového a zdravotného systému štátu Slovenská republika.
Aj keby sme si nenárokovali za minulé roky prerozdelenie tejto „renty pridanej hodnoty“ smerom dozadu, od chvíle uzákonenia pomeru by to znamenalo podstatné zvýšenie tokov financií do štátneho rozpočtu a kapitol pre zdravotníctvo, sociálne financovanie a dôchodky. O toto sme ochudobňovaní minimálne po roku 2004 keď sme vstúpili do Európskej Únie a dôverovali sme zahraničným investorom, že sa u nás budú správať rovnako ako „ v domovských krajinách“, kde sídlia…
II.Tarifné dorovnávanie miezd podľa profesií na európsku úroveň na Slovensku zároveň bude znamenať, že by sa usporiadali na znesiteľnú úroveň roztvorené „nožnice“ rozdielov medzi svetovými cenami spotrebného tovaru a vôbec tovarov a služieb na Slovensku a medzi mzdami zamestnancov – čo je prevažná väčšina obyvateľov Slovenskej republiky.
Zároveň to bude znamenať príliv krátkodobo ale aj dlhodobo vycestovaných pracovníkov – občanov Slovenska, ktorých je v tejto chvíli v roku 2019 už vyše 500 tisíc a viac, čo je najmasovejšie vysťahovalectvo zo Slovenska v dvetisícročnej histórii Slovenska…
III.A to bude mať vplyv aj na udržateľnosť sociálneho systému a rozvoj štátneho dôchodkového systému Slovenska a to bez takých opatrení ako „limitovanie veku odchodu do dôchodku“, obmedzovanie výšky dôchodkov, boj proti hrozbe neudržateľnosti priebežného dôchodkového systému a hlavne sa vysmejeme liberálnym strachom z vymierania a z nutnosti importovať na naše územia pracovitých imigrantov či už z Východu alebo z Juhu od Afriky a Ázie. Vystačíme si sami…
Aktualizácia k februáru 2023
Inflácia vyše 14 % a tým aj prudké zvyšovanie cien najmä potravín, energií, palív, ale i farmaceutických výrobkov vyvoláva trvalé zbedačovanie ľudu na Slovensku, Slovensko sa prakticky v tomto vrátilo do roku 1933…do čias prvej Republiky československej.
Peter Zajac-Vanka, 9.02.2023
