Jaroslav Husár:Viera v Ekonómiu je stále nevesta a ešte stále sa nevydala (blog)

K tomuto nadpisu ma podnietil T. Hradecký, ktorý vo svojom diele uvádza duchaplnosť, že „viera v Krista je stále nevesta a stále nevydatá“, ktorej autorom má byť Ambroš. Pre dnešné ekonomické a politické elity je ekonómia stále nevesta a stále nevydatá a vôbec si neuvedomujú, že ekonómia patrí medzi nie mladé vedy.

Luca Paciolli, františkán a matematik už v roku 1476 odvodil princípy podvojného účtovníctva, ba vlastne on je autor prvého sústavného výkladu podvojného účtovníctva. Zaoberá sa ním jeho dielo Summa de arithmetica, geometria, proportioni et proportionalità, špeciálne časť Tractatus XI. Particularis de computis et scripturis. Horšie, že ani viac ako 500 rokoch sa nám práve podvojné účtovníctvo nedarí v našej praxi aplikovať, dodržať. Nemôžem nespomenúť aj ďalšieho velikána M. Koperníka. Počas svojho pobytu v Olštýne začal Koperník písať ekonomické dielo, ktoré bolo v roku 1528 (renesancia) uverejnené pod názvom De monete cudende ratio, čiže Rozprava o razení mince, ktorá popisovala jeho hypotézy o unifikácii poľských a pruských mincí. Problematika mincí bola v tej dobe zložitá, pretože v obehu bolo viacero druhov – mince poľské, pruské, litovské, uhorské, české,… . Mali rôznu hodnotu a v praxi bolo zložité stanoviť, v akom pomere sa majú zamieňať. Za najkvalitnejšiu mincu bol považovaný červený uhorský dukát razený zo zlata v Banskej Štiavnici. Naopak, najhoršie mince púšťali do obehu Prusi; tie neobsahovali takmer žiadne striebro. Podľa Koperníka mala byť hodnota mince určená podľa v nej obsiahnutého drahého kovu. Žiaľ, na to sa zabudlo aj u nás, keď sme prechádzali na euro. Ktosi určil pomer 1 euro a 30,1260 Sk. Nádejní mladí ekonómovia, moji doktorandi, robili veľké prepočty a to porovnávaním predaného exportu SR do rôznych krajín a prišli k záveru, že pomer mal byť 1 Eur : 19,18 SK. A tak: Ekonómia v EÚ nenašla ženícha a tak sa nevydala.

Priam s hrdosťou treba pripomenúť aj dielo polyglota A. F. Kollára O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci uhorských kráľov v cirkevných záležitostiach, v ktorom Kollár ostro napadol nezdaniteľnosť cirkevných majetkov a šľachty. Snem sformuloval 61 výhrad, cirkev dala spis na index a mestský kat ho musel verejne roztrhať a spáliť. Cisárovnú Máriu Teréziu to tak rozhnevalo, že zasadnutie snemu už viac nezvolala.

Žiaľ, už dnes, a to iba po 50. rokoch, sa zabudlo na veľké diela slovenských ekonómov  v rokoch 1960-70. Predovšetkým spomeniem viac ako 400 stranové dielo prof. V. Pavlendu Ekonomické základy socialistického riešenie národnostnej otázky v ČSSR z roku 1968. Uvediem z nej túto veľkú myšlienku: „Vedec predsa nemôže byť ľahostajný k osudu výsledkov svojej dlhoročnej, často  celoživotnej práce“. (Malo by to platiť aj dnes.) Dôkladne v ňom analyzoval problém doplácania na Slovensko a aj zaostávania Slovenska. Pavlenda, Kočtúch, Sojka a iní starostlivo a hlboko načreli do problému, či „teórie“ o doplácaní jednej, či nedostatočnom rozvíjaní druhej národnopolitickej oblasti v ČSSR. Vyriešili problém merania ekonomickej výkonnosti ekonomiky, ktoré neopreli o HDP, ale definovali mieru známu ako stupeň ekonomického rozvoja, ktorý vychádzal z náročného matematického algoritmu. Vymedzili ho nielen teoreticky, ale reálne zrealizovali výpočty pre všetky okresy Slovenska. Ba to vyústilo do celkom nového postavenia Slovenska v ČSSR. Totiž od 1. januára 1969 sme mali predsedu vlády SR a nie iba predsedu Zboru povereníkov. Na to sa úplne zabudlo! Otvorili sa nové podmienky pre rozhodovanie o rozvoji ekonomiky Slovenska. Podopriem to vyriešením vážneho ekonomickým problému, a to vyčíslovaním exportu a importu za ČSSR. Povedzme, že export – import za ČSSR bol 500 – 400, teda mali sme pozitívne saldo zahraničného obchodu. Pri jeho rozdelení na podiel  ČR a podiel SR, štatistika zahraničného obchodu vykázala takéto hodnoty: ČR 350 – 200 a SR 150 – 200. ČR mala pozitívne saldo a SR mala negatívne. Avšak ZSMK Tlmače, kde som pracoval, vyrábali kotle, ktoré sa exportovali. Pred rokom 1969 sa započítavali do českého exportu, lebo ZSMK Tlmače parili pod První brnenskou. Slovenskí ekonómovia vytvorili aj teóriu medzioblastného ekonomického vyrovnávania. Stanovili podstatný, základný, charakteristický znak(y) vyrovnávania. Preskúmali základné jeho vlastnosti a tým významne prispeli do pokladnice svetových ekonomických vedomostí; získali medzinárodný ohlas.

V úvode som sa vrátil hlboko do histórie. Pozrime si aj fakty ako to bolo u nás. Už v roku 1937 prof. K. Engliš vydal 990 stranové dielo Soustava národního hospodářství s podnadpisom vĕda o pořádku, v kterém jednotlivci a národové pečují o udržení a zlepšení života. A v nej napísal – hospodárskym ideálom je uspokojovanie ľudských potrieb. Peňažnému kapitálu venuje 74 strán. Bol aj guvernérom národnej banky a dvakrát bol aj ministrom financií. Slovenský ekonóm R. Briška vo svojom viac ako 1100 stranovom  diele Národné hospodárstvo píše: “Baťove zásady sú prispôsobené európskym pomerom a sú zlepšené tým, že majú bližší osobný pomer k svojim zamestnancom. A preto sa aj presadzovala politika samofinancovania podnikov, lebo zamestnancom sa majú poskytovať vysoké mzdy, aby mohli sporiť. Tí potom nielen pracujú pokojnejšie, ale ich môžu poskytnúť na rozvoj podniku“. Takéto zásady sa dostávali do povedomia nim vychovávaných ekonómov na Slovensku. Prof. Karvaš už v roku 1930 založil ekonomický časopis Politika a vydal dielo Základy hospodárskej vedy, ktoré malo 880 strán a hlavnému problému ekonomiky, problému peňazí venuje viac ako 70 strán. Bol prvým guvernérom Slovenskej národnej banky a významne pomohol SNP. Nemali by sme požadovať aj dnes, aby ministri financií SR a aj guvernéri NB SR mali za sebou takéto vedecké diela? Možno by si mohli vziať vzor z našej histórie aj v EÚ v Bruseli. KDH prehlásilo M. Dzurindu za najlepšieho makroekonóma. Mikloš a Sulík zaviedli pojem rovná daň – ekonomický nezmysel! Ako mohli smerovať a rozhodovať o ekonomike?

Rád by som spomenul ešte jeden problém. Dnešné ekonomické teórie sa utiekajú k pojmu share economy, účastinná ekonómia, či zdielaná ekonomika Čo to je? Návrh Weitzmanovho riešenia spočíva v tom, že chce zvýšiť zainteresovanosť ľudí cez ich mzdy tak, že určitá časť mzdy by mala byť viazaná priamo na zisk podniku; teda časť kompenzácie pracovníkovi by mala mať podobu účasti na zisku. Navrhuje to ak,, že ak má robotník 10 USD na hodinu navrhuje, aby robotník mal garantovaných 5 USD/h (bázická mzda) a ďalšia časť jeho mzdy by bola určená, viazaná určitým percentom na zisk, čo nazýva tzv. podielovou mzdou. Súčet bázickej mzdy a podielovej mzdy by mal byť väčší ako 10 USD/h. Nerieši podstatu, problém vlastníctva.

Práve v tejto spojitosti musím spomenúť iné riešenie, originálne riešenie navrhované slovenskými ekonómami. Dielo Ing. Petra Zajaca – Vanku, ktorý v knihe Ekonomika po kapitalizme (2017) – s podtitulom Hospodársky a sociálny model post kapitalistickej spoločnosti, definuje a analyzuje čo je demokratický podnik, občiansky podnik, spoločnosť organizácií, píše ako je potrebné redefinovať ekonomické zdroje, definuje nové makroekonomické kritériá, zvažuje uprednostniť orientáciu na národohospodársky rozvoj danej krajiny pred liberálnym úsilím len o zisk z globálneho ekonomického rastu. Venuje sa rozvoju národohospodárskeho systému národného štátu v podmienkach 21.storočia, zvažuje potrebu národného podniku po novom a uvádza víziu kontroly a zvrchovanosti nad národnou ekonomikou Slovenska v najbližších  rokoch. Zaslúži si pozornosť dnešnej ekonomickej elity.

Ako som uviedol, máme poznatky, a vieme ako a kde, na Slovensku stále platí stará pravda – politika je panské huncútstvo a tá nepotrebuje ekonómiu, vedeckú teóriu; jej aplikáciu v konkrétnych historických podmienkach. Neceníme si vedecké bohatstvo našich ekonómov. Spoločnosť dnes nedokáže  zosúladiť vedeckú teóriu a konkrétne podmienky hospodárstva, ekonomiky a utvoriť tak priestor pre to, čo bežne nazývame tvorivosťou prístupu a postupu. Tragédiou je, že nové strany a ich lídri nepotrebujú víziu, program, ani členov a štruktúry. Potrebujú len peniaze. Tak sa stáva, že do politiky idú spravidla len bohatí ľudia, ako Kiska, Truban, Beblavý, Štefunko, Kolár či Matovič. Sú to ľudia bez škrupúľ ba, ako sa hovorí, hádam aj bez chrbtovej kosti. Preto aj tak vyzerá naša ekonomická a politická scéna. Nevieme kde a ako. Poľnohospodárstvo je na kolenách a automobilovému priemyslu nebudú kvitnúť kvety. Viera v Ekonómiu je stále nevesta a stále sa nevydala.

Prof. Jaroslav Husár

Bratislava 17/8/2019