Jaroslav Husár: Čomu nás učí makroekonómia?

ďalší zo zaujímavých článkov profesora ekonómie Jaroslava Husára pre narodohospodari.sk 8.6.2020

Ako teórii, tak predovšetkým aj spoznávať zákony a vzťahy. Následne aj to ako hospodársky využiť zdroje ekonomiky.

Vážení páni,

v dnešných Hospodárskych novinách (HN) v časti ekonomika píšete, že Nemci majú plán na oživenie ekonomiky. „Nemožno dosiahnuť dva také dôležité politické ciele použitím jedného nástroja. Nedosiahnete optimálne výsledky ani pri jednom“, komentuje G. Felbermayr, prezident hlavného výskumného centra Nemecka Kiel Institute of World Economy (išlo o zníženie DPH).  Som rád, že to takto napísal, lebo dnešní tvorcovia hospodárskej politiky aj u nás nemajú bázické vedomosti a riadia ekonomiku.

Píšem Vám to preto, lebo v roku 1969 som na Ženevskej univerzite robil skúšku z makroekonómie. Jedna podkapitola knihy má názov Teória ekonomickej politiky a na s. 345 sa píše:

prvým princípom ekonomickej politiky je, že musí byť, ako všeobecné pravidlo, aspoň  toľko nástrojov ekonomickej politiky, koľko je cieľov.

A vysvetľuje sa to takto. Povedzme, že máme dve cieľové premenné, a to úroveň národného príjmu a úroveň cien.  Pre zjednodušenie predpokladajme, že premenné sú lineárnymi funkciami  úrovne vládnych nákupov a ponuky peňazí.  Tieto vzťahy môžeme matematicky takto vyjadriť:

Y = a1G + b1M  a

P = a2G + b2M

kde koeficient a1 predstavuje zmenu príjmu, ktorá, ak sú iné veci konštantné, sprevádza zmenu v G o 1 euro, a teda preto predstavuje reálny príjmový multiplikátor vzhľadom na vládne nákupy. Otázka je, ak poznáme hodnoty GM, aké budú rezultujúce zmeny Yp? Alebo, ak budú určité zmeny v GM, aký bude dôsledok týchto zmien na rovnovážne hodnoty Y a p? Tvorca politiky rieši problém, že ak Y = Y*p = p*, teda ak chce získať určité cieľové hodnoty týchto premenných a pre ne hľadá hodnoty pre GM, teda hodnoty, ktoré by mali zabezpečiť uvažované ciele,  vyššie uvedená sústava bude mať podobu:

Y* = a1G + b1 a

P* = a2G + b2M

kde Y* a p* sú teda konštanty a tvorca politiky hľadá príslušné hodnoty G a M.

Z pochopenia sústavy je evidentné, že pre tieto rovnice je iba jedna množina hodnôt pre G a M, ktorá bude konzistentná s požiadavkou , že Y = Y* a p = p*.

O tomto pravidle asi nevedia tvorcovia politiky ani v Nemecku, hoc je známe aspoň odo dňa mojej skúšky v roku 1969! Pochopiteľne, že by som mohol mať ako tvorca politiky aj ďalší cieľ, napr. aké majú by výdavky obyvateľstva na spotrebu C. Ale potom musím modifikovať sústavu rovníc, musím mať tri rovnice o 3 neznámych (ba aj viacerých). Kto vie matematiku, tak ten vie z uvedených rovníc odvodiť vzťahy pre G a M, čo sú pomerne zložité zlomky a získavať odpovede, na otázku čo ak?

čo ak sa zmení a1, čo ak sa zmení b2, teda dostávam variantné riešenia a to by malo byť prezentované parlamentu, napr. pri schvaľovaní rozpočtu. Naši majú iba reči typu: “ bolo by, by bolo…“

S pozdravom

Prof. Ing. Mgr. J. Husár, CSc.

Bratislava 8/6/2020.

pozn.: list bol adresovaný do redakcie Hospodárskych novín

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *