Ako si firmy „hýčkajú“ zamestnancov

profesor ekonómie Jaroslav Husár, 3.11.2019

„Ako si firmy hýčkajú zamestnancov“,

to bol nadpis v článku SME z 31. októbra 2019. Mne pripomenul známy vzťah, ktorý formuloval Marx: vzťah kapitálu a  práce, dvoch podstatných ekonomických veličín, inak vyjadrujúci pôsobenie zákona hodnoty, vzťahy vo výrobe.

Veľké spoločnosti sa na reklamných billboardoch a webstránkach radi pochvália oceneniami ako top employer či priam vábne najzamestnávateľ. Aký je to teda rozdiel oproti najlepšiemu pracovníkovi za socializmu? Opäť je to formalita. Sú to naozaj benefity (=výhody), čo podniky ponúkajú? A naozaj sa má robotník uspokojiť s akýmsi benefitom? Nesvedčí to iba o reťazci: otrok – poddaný – robotník? A ďalej nič? Pod benefity sa dá skryť čokoľvek.

Zodpovedná  firma by vraj mala pripraviť „balíček“ výhod, ktoré zamestnanec skutočne využije, spríjemní mu to čas v práci, či uľahčí rôzne životné situácie (príspevok pri sobáši,…).

balíčkoch ale nemôže byť záchrana kapitalizmu! Pozrime sa na problém cez poznatky vedy. Na ekonomickú vedu sa dnes zabúda, využívajú sa iba povrchné heslá novinárov, akým  je nadpis tejto úvahy. Ekonómia je veda, ktorá rieši to ako uspokojiť potreby ľudí. Každý sa chce mať lepšie zajtra ako sa má dnes (nielen kapitalista).

Čo hovoria ekonómovia trhovej ekonomiky

O budúcnosti kapitalizmu vo svojom majstrovskom diele Capitalism, Socialism and Democracy píše Schumpeter (1883-1950), veľký rakúsky ekonóm,  že najväčšie nebezpečenstvo  neprichádza od hospodárskych faktorov, ako je klesajúci zisk (to bolo vtedy), ale od faktorov politických. Mohlo by sa stať, ako píše Schumpeter, že kapitalizmus bude zničený vlastnými úspechmi a to: vytvorením vysoko vzdelanej triedy so spústou voľného času, takže kapitalizmus  umožní budúcej generácii  pýtať sa na vlastné mravné základy kapitalizmu. Títo ľudia, hovorí Schumpeter, môžu začať klásť pálčivé otázky o nerovnosti v príjmoch, o spravodlivosti, znečisťovaní životného prostredia a pod. Nakoniec, píše, hryzúce otázky týchto ľudí môžu ako kyselina „prepáliť“ mravné základy kapitalizmu a obrátiť národy k socializmu, ktorý im dá blahobyt, a tiež morálnu oporu tým, ktorí túžia aj po pozemskej spravodlivosti.

Vo svojej slávnej otázke sa Schumpeter  spýtal: „Môže kapitalizmus prežiť? Nie. Nemyslím si, že to dokáže“. Ak sa teraz pozeráme na dianie v našej spoločnosti – nezamestnanosť, chudoba, drogy, sebevraždy, imigranti ako dôsledok koloniálneho dozoru, vymieňanie vedeckého diela  Kapitál za časopis „Oblečenie pre úspešných mužov“… atď., tak sa zdá, že sa Schumpeterovo proroctvo sa napĺňa. Globálny pochod za slobodným trhom (A. Smith) a rast cielenej konkurencie (!) na svetových trhoch hovorí, že sa dnešný kapitalizmus výrazne zmenil od čias Adama Smitha, otca ekonómie. Ba jasnejšie a jadrnejšie, veľkopodnikatelia svojim neústupným a ideologickým odporom voči hospodárskemu systému založenom na dnešnom trhovom princípe to iba dokazujú. Schumpeter predpokladal, že nerovnosť a chudoba budú pretrvávať. Položil si aj otázku ako to aspoň zmierniť. Obdobnú kritiku nájdeme aj v diele veľkého ekonóma H. D. Dickinsona Economic Theory of Socialism, Oxford, 1939. Čiže to bolo pre 80 rokmi! Aj on píše, že nerovnosť a chudoba bude pretrvávať a preto to chce žiadať zmenu.

Ako k tomu pristupovali v Juhoslávii

Významný srbský ekonóm M. Korać píše, že ekonomická teória v iných socialistických krajinách (ZSSR, ČSSR,…) nedokázala dať odpoveď na otázku v akej forme pôsobí zákon hodnoty v socialistickej tovarovej výrobe.  Vzťahy vo výrobe v Juhoslávii (žil som tam 2,5 roka) boli založené na samospráve pracovných kolektívov.

Zamestnancov nemuseli „hýčkať“, lebo ako hovorí vo svojom diele  Korać, socialistický podnik  ako tovarový výrobca, a to taký podnik, v ktorom sú dôsledné socialistické výrobné vzťahy, teda v ktorom  je pracovný kolektív ako celok súčasne  výrobcom, je správcom a prvým prisvojovateľom  výrobkov, ktoré svojou prácou vyrobil.

To je teda celkom iný princíp! A preto sa hodnota tovaru (h) skladala z prenesenej hodnotynovovytvorenej hodnoty, a ak sa tovar predá, tak tento vzťah sa premení na vzťah:

h = materiálové náklady + fond spotreby + fond akumulácie

Fond spotreby a fond akumulácie spolu tvoria príjem podniku

Účtovníctvo nepoznalo účet ziskov a strát, ale účet príjmu a strát. Každý z fondov plnil svoju funkciu, ale oba  v konečnom dôsledku slúžili rovnakému účelu – umožňovali plnšie uspokojovanie  potrieb ľudí, a to bežných a budúcich. Nepotrebovali hýčkať pracujúcich. Oni rozhodovali o rozdelení novovytvorenej hodnoty, nie akejsi, dnes populárnej pridanej hodnoty (čo to je?). Stolár z dreva urobí stoličku, novú hodnotu, inú ako príroda, nie pridanú hodnotu.

A ako je to u nás?

Ako zakončiť a ujasniť a načrtnúť možný zmysel nadpisu v článku? Dovolím si vrátiť sa k Leninovi a jeho výroku o slobodných voľbách v kapitalizme: občan si slobodne vyberá, kto ho v najbližšom období bude ohlupovať a okrádať. Či aj inak, stačí si pozrieť čo všetko vlastní, podľa dennej tlače, najbohatší Čech P. Kellner. Nepotreboval k tomu voľby. Bude ponúkať viac „balíčkov“, príspevkov pri sobáši.

Jedno z riešení ponúka Ing. P. Zajac – Vanka vo svojich dielach Coopindustria Ekonomika po kapitalizme. V nich nehovorí „o balíčkoch“.

Prof. J. Husár

2 Replies to “Ako si firmy „hýčkajú“ zamestnancov”

  1. ďakujem, pán profesor,…
    ano, namiesto „balíčkov benefitov“ sú tam pojmy ako podiel na hospodárskom výsledku, spoločenská spotreba a podobne . .. nehovorí sa o „balíčkoch“, ale o plnej peňaženke zamestnanca a člena výrobnej samosprávy… naposledy tú možnosť získať kontrolu nad plnou peňaženkou premárnilo 1.800 prepúšťaných zamestnancov predajnej siete Kačka

  2. Jarko pozdravujem Ťa do kúpeľov,
    Tvoj článok o „hýčkaní“ perfektne odhalil pokrytectvo “balíčkov benefitov”, ktoré nie sú nič iné ako almužna z privlastneného zisku, majiteľom podniku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *